Úvod k príspevku:
*Poznámka – text zahŕňa vysvetlivky, nachádzajúce sa v zdrojoch na konci článku*
Našou snahou v nasledujúcom texte je najmä poukázať na vnútorné systémové protirečenia, ktoré sú bežnými obyvateľmi vnímané všade na svete, čo v konečnom dôsledku produkuje neustále zvyšovanie odporu voči autoritám každého druhu. Istú nedôveru voči autoritám považujeme za prirodzenú súčasť ľudskej povahy. Celkové odmietanie konceptu existencie určitej odbornosti v rámci protichodného názorového spektra,[1] je však z nášho pohľadu známkou rozkladu základných premís, vytvárajúcich spoločenský rámec fungovania. Práve spomenutý rozklad sa v najväčšej miere pretavuje do každodenného prežívania bežných obyvateľov. Tí vnímajú nedostatky v rámci sociálneho, ekonomického či kultúrneho kontextu vlastnej existencie. Zákonitým javom je tak vznik absurdných situácií, ktoré pochádzajú z neschopnosti reakcie dnešných politík a sú najšpecifickejším znakom súčasnej doby. Jedným z nich je napríklad neustále sa zväčšujúca priepasť, ktorá existuje vo vzájomných vzťahoch jednotlivcov. Ich vzájomná interakcia však nemusí zákonite klesať. Naopak môže rásť, a to prostredníctvom nepriamych interakcií, ktoré umožňujú dnešné technologické vymoženosti. V tomto prípade ešte podľa nášho chápania nejde o absurdnosť zosobnenú v paradoxe, ktorý sa na prvý pohľad javí ako nevysvetliteľný. Popísaná situácia skôr ukazuje nutnosť dialektického nazerania aj v dnešnej dobe. Dánsky filozof Søren Kierkegaard ponúkol v diele Choroba na smrť deskripciu ja. Tá sa zakladala na vzťahu ja ku ja, ktorý vytvára syntézu, následne umocnenú vzťahom k sebe samej.[2] Nevidíme prekážku v tom, aby sme daný koncept aplikovali na vzťah jednej osoby k druhej. Aj v ňom dochádza v rámci oboch ja k syntéze, vzťahujúcej sa k sebe samej, a až tá následne určuje povahu celého vzťahu. Preto nie je paradoxom, že sa osobná vzdialenosť prehlbuje aj navzdory zväčšujúcemu sa počtu spoločných interakcií. K absencii logického vysvetlenia sa dostaneme až vtedy, keď nazrieme do syntézy hlbšie. Potom uvidíme, že ideologický individualizmus vytvára dve samostatné ja, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu, no zároveň sa negujú a vylučujú možnosť takéhoto vzťahu na úrovni reálneho porozumenia. Rakúsky psychiater a psychológ Alfred Adler pritom hovoril o tom, že nielen naše správania prispôsobujeme spoločnosti, ale rovnaký proces prebieha aj s našimi myšlienkami. Tie sa konštruujú rovnako v súlade so spoločenskými normami.[3] Práve osvietenský individualizmus, následne umocnený sociálnym darvinizmom[4] a trhovým fundamentalizmom, znova paradoxne deštruujúcim zvyšné pozostatky klasického kapitalizmu, rozbíja tieto základy a prenáša zodpovednosť výhradne na indivíduum. Môžeme teda pozorovať možné prepojenie medzi ideologickou základňou spoločnosti a nárastom problémov s duševným zdravím.[5] Keďže však ide o značne dimenzovaný problém, nedovoľujúci zahrnúť celú problematiku do našich rozsahových možností, poukážeme na vyššie uvedené problémy vo fiktívnom príbehu. Príspevok s názvom 24 hodín v postmodernom kapitalizme tak bude inšpirovaný a súčasne odvodzovaný od knihy 24 hodín v starovekých Aténach. Autorom knihy je Philip Matyszak, britský autor náučných bestsellerov, v ktorých zaujímavou formou približuje dnešným čitateľom prežívanie rôznych historických epoch. V tomto konkrétnom diele prezentuje život v starovekých Aténach formou pohľadu bežných obyvateľov Grécka, v období jeho najväčšieho rozmachu. V rámci jednotlivých príbehov vychádza z rozličných textov, filozofickej či historickej povahy, pričom ich len čiastočne upravuje. Vždy však konkrétnu udalosť, ktorá je v zachovaných textoch popísaná, spomenie.[6] V našom krátkom príspevku sa pokúsime o podobnú reflexiu súčasného prežívania postmoderného kapitalizmu.
Príspevok – 24 hodín v postmodernom kapitalizme
Lenka vstala ako obyčajne krátko pred šiestou hodinou ráno. Keďže jej zmena začínala tesne pred ôsmou hodinou, potrebovala sa prichystať, stihnúť sa naraňajkovať a presunúť sa do práce. Začiatok práce bol síce definovaný vágnejšie, avšak ak nechcela získať svojim neskorším príchodom mínusové body u svojich nadriadených, dala si záležať, aby prišla načas. Bolo zvláštnosťou, že aj napriek nepresne určenému času začiatku zmeny, každý vedel, čo znamená prísť neskoro. Odvíjalo sa to od nálady nadriadených, ktorými boli v Lenkinom prípade výhradne muži. Ona, ako zarytá feministka, si však bola istá svojim postavením. Bola rešpektovanou práve preto, že by prípadné narážky so sexuálnym podtónom okamžite nahlasovala. Tým pádom si nikto nedovolil voči nej ani náznak neprimeraného správania. Naopak, väčšina mužov si s ňou rozumela, keďže sa ochotne zapájala do zosmiešňovania ovplyvnenej, hlúpej a nevedomej väčšiny. Lenka totiž pracovala ako programátorka, ktorá sa zaoberala dizajnom a fungovaním sociálnej siete, ktorú vlastnil jeden z technologických gigantov. Vždy jej tak prišlo s kolegami prirodzene vtipné, ako ľahko sa dajú masy ovplyvňovať. Napríklad zvýšený čas, strávený na sociálnych sieťach, bol priamym výsledkom snahy jej pracovného kolektívu.[7] Dalo by sa povedať, že išlo o klasickú sociálnu bublinu,[8] kde si všetci kolegovia potvrdzovali svoje videnie sveta. Veľmi však pritom dbali na kritické myslenie, rešpektovanie iných názorov a overovanie si faktov. Jednalo sa o vysnívanú prácu, plnú uvedomelých kolegov, vtipov, ktoré dopĺňalo nadpriemerné platové ohodnotenie. Práca jej končila niekedy okolo štvrtej poobede, čo však bolo rovnako, ako v prípade začiatku pracovnej doby, len orientačné. Po práci sa Lenka vrátila domov do bytu k jej matke, ktorá už bola na dôchodku. Žili spolu, keďže Lenka bola slobodná a o staršiu maminu sa chcela na sklonku jej života starať. Veľmi ju totiž ľúbila. Potom čo prišla domov, si ale najprv musela vytrpieť krátkodobé úzkostné stavy. Niekedy trvali pol hodinu, inokedy celé dve hodiny. Lenka ich pripisovala stresu, ktorý zažívala v práci. Potom sa zvyčajne zhovárali s mamou o politike, pretože na dôchodku, sa jej mama začala zaujímať o veci verejné aktívnejšie. Pridala sa do rôznych politických skupín na sociálnych sieťach a sledovala takmer každú debatu, ktorá išla v televízii. Lenka bola v tomto prípade zásadne proti. Nielen že nepovažovala z hľadiska zdravia za vhodné, aby sa pani v pokročilom veku rozhorčovala nad politikou. Jej mama zároveň preberala názory, ktoré Lenka a jej kolegovia považovali za smiešne. Pri ich debate o politike sa väčšinou Lenka sústredila na to, aby mamine vysvetlila, aké je dôležité rešpektovať iný názor, overovať si každú informáciu a byť skeptický voči vlastným presvedčeniam. Zväčša prebehla konverzácia pokojne, napriek tomu sa azda nikdy nezhodli. Po debate pripravila mama Lenky večeru. Zatiaľ čo ju chystala, Lenka si prezerala sociálne siete. Bola to jedna z mála chvíľ počas dňa, kedy sa mala čas dozvedieť, čo je nového. Pri scrollovaní narazila na príspevok o dôležitosti žien v spoločnosti. V komentárovej sekcii si veľa používateľov, najmä mužského pohlavia, z článku uťahovalo. Lenka sa preto v zápale rozhorčenosti rozhodla napísať komentár. „Pekný článok o tom, kde sa úspešné ženy podelili o svoje skúsenosti a poukázali na to, že aj ony majú aké také právo, dosiahnuť v živote čo najviac. Asi toľko k posmeškom ľudí tu v komentároch, ktorí zjavne ani nepochopili, o čom článok bol,“ stálo v jej komentári. Jeden z používateľov, ktorého meno bolo tak nejednoznačné, že bolo ťažké určiť o aké pohlavie ide, na jej komentár odpovedal. „Ale veď nech sa vyjadrujú, to im nikto neberie. No aj my máme právo sa vyjadriť, ak nám príde článok tendenčný alebo zaujatý. Ak by to ľuďom neukazoval ich telefón, nikto z nich by na príspevok nereagoval,“ znela odpoveď. Po prečítaní odpovede sa v Lenke miešali pocity hnevu a posmešku. Chvíľu aj rozmýšľala, či vôbec zareaguje. Nakoniec zhodnotila, že používateľ už hlupáka zo seba svojou odpoveďou spravil. Chcela však dať za konverzáciou poslednú bodku a preto odpísala. „Tak hlúpu odpoveď som ani sama nečakala, priznám sa. Myslím, že hovorí za seba ale chcem vám iba povedať, že vaše práva ma v tomto prípade vôbec nezaujímajú.“
Záver
Posledné protirečenie je pre čitateľa zrejme zjavné. V texte sa ich ale nachádza značne viac. Napríklad Lenke vôbec nevadí, že všetci jej nadriadení sú muži, aj keď je zarytou feministkou, alebo vôbec nepovažuje za divné to, že po vysnívanej práci sa vždy vráti domov s úzkosťou. Nakoľko má byť príspevok podnetom pre zamyslenie čitateľa, ponechávame na jeho šikovnosti a dôkladnosti, aby objavil zvyšné príklady tohto javu. V krátkom rozsahu príspevku sme sa pokúsili iba načrtnúť úkazy absurdnosti v súčasnom postmodernom kapitalizme. Slovinský filozof Slavoj Žižek hovorí o tom, že v kontexte súčasného kapitalizmu, udržiavaného absolútnym individualizmom, nedisponujeme slovnou výbavou k tomu, aby sme artikulovali našu neslobodu.[9] Nakoľko s uvedeným tvrdením súhlasíme, rozhodli sme sa demonštrovať fenomén neslobody, ktorú nedokážeme exaktne pomenovať, na fiktívnom príbehu Lenky.
Zdroje:
[1] Za protichodné názorové spektrum pokladáme jeden z dvoch majoritných táborov dnešnej spoločnosti, kde môžeme pozorovať vysokú mieru recipročnej nedôvery. Naše chápanie vychádza najmä z machiavellistického poňatia zasadenia zrnka nedôvery v protivníkovej armáde. V našom prípade je však súperovou armádou spoločnosť, tvorená jej poddimenzovanými ekonomickými vrstvami. Tie sa nemôžu spojiť na základe vytvárania naratívov (ich podstatou je vzájomná negácia presvedčenia na daný problém, inak povedané pravdu môže mať len jedna strana), ktoré do spoločnosti vpúšťajú rôzne silné ekonomické zoskupenia, za účelom vlastného prospechu (v tomto prípade zväčša stoja skupiny produkujúce naratívy v rovnakom postavení ako naratívy samotné, teda sú len dve možnosti riešenia problému a iba jeden víťaz). Pozri tiež: POSNER, E.; SIER, K.; VERMEULE, A.: Divide and couquer. In: Oxford Academics. s. 15. [online], [cit. 31/8/2024]. Dostupné na internete: <https://watermark.silverchair.com/2-2-417.pdf?token=AQECAHi208BE49Ooan9kkhW_Ercy7Dm3ZL_9Cf3qfKAc485ysgAAA0gwggNEBgkqhkiG9w0BBwagggM1MIIDMQIBADCCAyoGCSqGSIb3DQEHATAeBglghkgBZQMEAS4wEQQMi-WbjmBkm4kI2nywAgEQgIIC-3CQm_jZu0wEM35KeZpMOplsLCQeLPInMibFR-fETH4lSJQvis9kEpXRyUpdHWsXt-c6DT0uk_qolkd7qNIcANLRv6uUI5tqaEEgU9jz_GATEpVaDpZ_CinwvQ8etpS456KGhERjmRf2U24AqWdaSF0-nlQGnIda2O-L_QNJOoCbG_f4Ra-sQdLtDXEYgjaSFMiy1qj0y1mgq8pimW0g3q0CRv2Qd49gAQGJZZq8N8u5jphcNMHa5JMLeN_Wupmtum5BXdtd0mpRt_IO5MO8lu8gbXq6JvqQZt4XkHAO5KCnnoyFCV4faPgeLKxvWlu5RAM_C2Gi9nohmaxO8UpCzbXjI9hapduzn-G9HB7GuMTIyTml0oIb0EGpMCHkvE13qPnKkRsBYK9idmwS1bd1IFG-zA3PQfDcWel1hgoyHzRVLYHkTzwvrHG3JFjj8pjmbFiFqcQ5-UagRQ-ldpeqlNpfX0yB63iuV_sI4_MawQesNDfhsJXPJx4qzzM8cw4_cyPiiw6AgxsdGuMImDz8yIT4CO9e4NPBlelqzhZTLRb7X9BnRcwFaT8ZvIg9yKNY7_XDItVbyW8CrMdlj0uLdy67mQ_hQU9LGhrcAIWuD-r2ZjvM_8tQjaohbBjHemwnZhJ422gS9CwQ_yLu72uzIeQEYX7rjxNcDpCpxeDzd7sgTR3fOlRzwzGXU87D8jzw5xEx4oxr_YrvcXRP8_TCr04Y-_AF5T9KWJwkw_YYbda7Te5lUhHGavIXMhhBTffXIhIXhZAOKyqYCtl_NVirf8fiX2YkyCcYwuyG8T1dfz3J1ZXMSfWRK9WfSMup8DtytkxJtj9jFGRV9g4zWEMniJ1EyZyv-eHf_sWP8VNtxWwtUxYdlyOI1ga1P5h2GmD95Awc1Xjg0hrbc2fsLx_Qq7BpzbcH4gXLrSvJlA6LY2lzVYIXO4z-J_7pqxzUoq0ZeLA4LuYesr7OFAJ3riudc6fLaeelyaqvhqOudvXh0GdjZf68KdmZ1C8cCX4>.
[2] KIERKEGAARD, S.: Choroba na smrť. Bratislava: Premedia, 2018, s. 161.
[3] ADLER, A.: Člověk, jaký je. Základy individuální psychologie. Praha: Portál, 2018, s. 28.
[4] Sociálnym darvinizmom máme na mysli jeho aplikáciu na konkrétnu spoločenskú oblasť. V našom prípade ďalej hovoríme o trhovom fundamentalizme, kde sa v jeho reálnej podobe, sociálny darvinizmus prejavuje najjednoznačnejšie. Bližšie pozri: VILÍMEK, L.; ŠKUTOVÁ, D.:. Social Darwinism as Theoretical Approach to Discussion about Upper Limits of Suffrage. In Politické vedy. Ročník 20, číslo 2, 2017. Dostupné na internete: <https://politickevedy.fpvmv.umb.sk/data/page/politickevedy.fpvmv.umb.sk/23857/socialny-darwinizmus-ako-teoreticky-pristup-k-diskusii-o-hornych-limitoch-volebneho-prava.pdf>.
[5] DATTANI, S.; RODÉ-GUIARO, L; RITCHIE, H.; ROSER, M.: Mental health. [online], [cit. 31/8/2024]. Dostupné na internete: <https://ourworldindata.org/mental-health>.
[6] MATYSZAK, P.: 24 Hodín v starovekých Aténach. Bratislava: Eastone Books, 2020, s. X.
[7] Bližšie pozri: Dokument The Social Dilemma
[8] ZELENKA, J.: Sociální bubliny? Společnost se rozděluje. Za desítky let můžeme mít problém, varuje sociolog Hartl. [online], [cit. 31/8/2024]. Dostupné na internete: <https://www.lidovky.cz/domov/socialni-bubliny-spolecnost-se-rozdeluje-za-desitky-let-muzeme-mit-problem-varuje-sociolog-hartl.A161129_194645_ln_domov_jzl>.
[9] PLUTH, E.: Against Spontaneity: The Act and Overcensorship in Badiou, Lacan, and Žižek. In: International journal of Žižek studies. Ročník 1, číslo 2, 2007. Dostupné na internete: <https://www.zizekstudies.org/index.php/IJZS/article/viewFile/34/31>.
Pridaj komentár