V kontexte ľudskej histórie sa chudoba prejavuje ako základný spoločenský fenomén s hlbokými historickými koreňmi, zasahujúci nielen jednotlivcov, ale aj širšie spoločenské štruktúry. Chudoba v priebehu civilizačného vývoja prešla výraznou evolúciou, od mystických výkladov v raných náboženských a filozofických textoch, až po súčasnú multidimenzionálnu koncepciu, ktorá zohľadňuje komplexné sociálne, ekonomické a kultúrne faktory. Historický výskum a analýza ukazujú, že pôvodné chápanie chudoby často zahŕňalo náboženský alebo metafyzický rozmer, kde bol tento stav vnímaný ako súčasť božieho plánu, alebo morálnej výzvy. Tomáš Akvinský, v rámci svojej teologicko-filozofickej práce, spájal chudobu s duchovným poslaním, kde bohatí mali príležitosť prejaviť milosrdenstvo voči chudobným.
Pojmy a definície chudoby v rôznych kontextoch sa môžu líšiť, a preto je dôležité poznamenať, že neexistuje jedna správna alebo vedecká definícia chudoby. Rôzne kultúry, spoločenské skupiny a organizácie môžu mať odlišné pohľady na to, čo znamená byť chudobným. Okrem toho je aj meranie chudoby komplexným procesom. Existuje niekoľko metód a ukazovateľov, ktoré sa používajú na hodnotenie rozsahu a závažnosti chudoby v danej spoločnosti. Tieto metódy zahŕňajú meranie príjmu, spotreby, životných podmienok, prístupu k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu, ako aj sociálneho a kultúrneho kapitálu. Preto je dôležité uznať, že identifikácia a popis chudobných a chudobou ohrozených skupín je dynamický proces, ktorý sa mení v čase a v rôznych kontextoch. Je nevyhnutné analyzovať špecifické faktory a podmienky, ktoré prispievajú k chudobe v konkrétnom prostredí, a vyvíjať prispôsobené stratégie na jej zmiernenie a prevenciu.
S postupným vývojom spoločnosti sa však formovali nové perspektívy. V16. storočí Juan Luis Vives definoval koncept komunitnej starostlivosti, kde spoločnosť mala zodpovednosť za starostlivosť o chudobných prostredníctvom organizovaných foriem pomoci a solidarity. V modernej ére, dôsledkom priemyselnej revolúcie a vzniku kapitalistického hospodárstva, sa chudoba stala témou intenzívneho diskurzu. Ekonomické teórie, ako Malthusova teória, upozornili na rastúci rozdiel medzi rastom populácie a dostupnými zdrojmi, čo viedlo k presvedčeniu, že podpora chudoby by mohla viesť k dlhodobejším sociálnym problémom. S nástupom 20. storočia sa zintenzívnila snaha o štátne intervencie do oblasti sociálnej politiky s cieľom riešiť problém chudoby. Tento vývoj bol sprevádzaný vznikom rôznych teoretických prístupov, ako napríklad keynesiánstvo, sociálny demokratizmus alebo neoliberalizmus, ktoré ponúkajú rozličné stratégie a nástroje na zvládanie chudoby.
V súčasnosti je chudoba chápaná ako komplexný sociálny jav, ktorý zahŕňa nielen nedostatok materiálnych prostriedkov, ale aj sociálne vylúčenie, nedostatok prístupu k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti, a obmedzené možnosti zamestnania. Tento multidimenzionálny prístup k chudobe podporuje systematické a interdisciplinárne riešenia, ktoré zahŕňajú nielen finančné pomocné programy, ale aj sociálne politiky zamerané na vzdelávanie, zamestnanosť a inklúziu. Je preto nevyhnutné, aby politiky a programy na zmiernenie chudoby boli založené na dôkladnom vedeckom výskume a analýze, ktoré berú do úvahy komplexné faktory ovplyvňujúce tento jav. To si vyžaduje nielen pochopenie ekonomických a sociálnych príčin chudoby, ale aj schopnosť identifikovať a adresovať štrukturálne nerovnosti a diskrimináciu, ktoré môžu byť koreňom chudoby v rôznych komunitách a regiónoch.
V roku 1984 Rada Európskeho spoločenstva definovala chudobu nasledovne: Chudobní sú tí ľudia, domácnosti a skupiny osôb, ktorí disponujú tak malým objemom materiálnych, kultúrnych a sociálnych prostriedkov, že sú vylúčení zo spôsobu života, ktorý je v členskej krajine, v ktorej žijú, prijateľný ako minimálny. Zároveň bola stanovená hranica chudoby ako polovica priemerného príjmu danej krajiny. Pre chudobu ako sociálny jav je typická jej ďalšia vnútorná štruktúrovanosť a síce: sociálne minimum, existenčné minimum a bieda.
Sociálne minimum je stav, keď príjem umožňuje, aby si jedinec (rodina) mohol z neho pokryť všetky svoje bežné potreby, v rámci nákladov na regeneráciu pracovnej sily, či udržanie potrebnej pracovnej kvalifikácie. Sociálne minimum sa zvykne vymedzovať ako 75% z priemerného platu daného národného hospodárstva. Existenčné minimum je stav, keď príjem umožňuje, aby si jedinec (rodina) mohol z neho pokryť všetky svoje základné potreby. Existenčné minimum je vlastne oficiálna hranica chudoby, čiže už spomínaných 50% priemerného príjmu danej krajiny. Bieda je situácia, ktorá nedovoľuje jednotlivcovi, domácnosti alebo celej sociálnej vrstve uspokojovať svoje potreby, ktoré sú v danej spoločnosti akceptované ako základné ľudské potreby. Pojem bieda používame na označenie extrémnejších foriem chudoby, pričom tento pojem obsahuje celú škálu rozdielnych sociálnych situácií: a./ situáciu, pre ktorú je charakteristická bezprostredná hrozba smrti hladom, b./ zvýšené riziko ohrozenia určitými chorobami (TBC, syfilis…) c./ neschopnosť participovať na službách a zdrojov bežne dostupných v spoločnosti ap. Bieda na rozdiel od chudoby spôsobuje marginalizáciu jedincov, sociálnu degradáciu až sociálnu izoláciu, čím sa znižujú šance na jej prekonanie.
V podmienkach SR sa používa terminologické spojenie hmotná núdza, ktorou sa v zmysle zákona 195/1998 o sociálnej pomoci označuje stav, keď príjem občana nedosahuje životné minimum stanovené osobitným predpisom, podotýkame, že ide o životné minimum pre účely poskytovania dávok sociálnej pomoci, t.j., že je nižšie ako životné minimum stanovené pre pracujúceho občana. V dôsledku tohto dvojakého životného minima sa prevažná väčšina klientov poberajúcich dávku sociálnej pomoci v dôsledku hmotnej núdze ocitá v reálnej chudobe. V niektorých prípadoch môžeme hovoriť, že sa naši klienti nachádzajú priamo v otvorenej biede.
Inštitúcie, ktoré sa zaoberajú meraním a analýzou chudoby, využívajú rôzne metódy na skúmanie tohto sociálneho fenoménu. Tieto metódy sa opierajú o rôzne definície chudoby a vymedzenia jej hraníc. Spoločným znakom týchto meraní je chápanie chudoby ako stavu nedostatku materiálnych, sociálnych alebo kultúrnych zdrojov, ktorý človeka vylučuje z minimálne akceptovaného spôsobu života. Hoci materiálne (peňažné) zdroje nie sú jedinou dimenziou chudoby, sú najčastejšie používané pri meraní chudoby v dôsledku ich dostupnosti a relatívnej hodnovernosti údajov. Vo väčšine vyspelých krajín je hranica chudoby vymedzená ako určitá úroveň peňažného príjmu, napríklad 50% priemerného príjmu (alebo mediánu, t.j. strednej hodnoty) na domácnosť v danej krajine. Ďalším spôsobom vymedzenia hranice chudoby môže byť životné minimum stanovené zákonom, ktoré určuje úroveň príjmu, pod ktorou vzniká stav hmotnej núdze a ktoré je základom pre poskytovanie sociálnej pomoci zo strany štátu.
Na Slovensku sa životné minimum využíva ako hranica príjmu, pod ktorou vzniká stav hmotnej núdze, ktorý možno považovať za ekvivalent chudoby na Slovensku. Tieto definície a hranice chudoby poskytujú rámec pre meranie a analýzu tohto závažného sociálneho javu a umožňujú identifikovať jednotlivé skupiny ľudí postihnutých chudobou a navrhovať opatrenia na jej zmiernenie. Otázka prístupu k riešeniu, zodpovednosti spoločnosti za situáciu jednotlivcov (rodín), miery pomoci zo strany štátu je predmetom sociálno-politologických, či ekonomických teórií.
V súčasnosti je nezamestnanosť, a to najmä dlhodobá, považovaná za jeden z najvýznamnejších indikátorov chudoby. Dlhodobá nezamestnanosť často spôsobuje nedostatok finančných prostriedkov a vedie k sociálnej izolácii. Tento stav môže mať za následok úpadok morálnych hodnôt a vážne problémy v rodine, ako aj zvýšené riziko výskytu násilia, kriminality, alkoholizmu a ďalších negatívnych javov. Strata domova a následná strata sociálnych väzieb na väčšinové spoločenstvo odsúva týchto postihnutých jedincov na okraj spoločnosti. Dlhodobá nezamestnanosť má preto nielen ekonomické dôsledky, ale aj značný sociálny a psychologický vplyv na jednotlivcov a ich rodiny. Je dôležité, aby spoločnosť venovala primeranú pozornosť problému dlhodobej nezamestnanosti a aktívne pracovala na jej riešení. To môže zahŕňať poskytovanie vzdelávacích a rekvalifikačných programov, podporu pri hľadaní zamestnania, ako aj sociálne opatrenia a podporné služby pre tých, ktorí sa ocitli v tejto zraniteľnej situácii.
Bez ohľadu na jednotlivé teoretické prúdy v boji s chudobou je vždy potrebné chápať ju ako celospoločenský problém, ktorý je riešiteľný len na báze spoluzodpovednosti a osobnej participácie jednotlivca na jej riešení a pomoci zo strany štátu, základným predpokladom pre jej riešenie je dobrovoľné rešpektovanie princípu solidarity, individuálny prístup k riešeniu chudoby a rešpektovanie princípu pomoci.
Zdroje:
DŽAMBAZOVIČ, R., GERBERY, D.: Od chudoby k sociálnemu vylúčeniu. In: Sociológia, r. 37, č. 2, 2005, s. 143-176
HAVLÍK, Radomír. Aktuální problémy společnosti z pohledu sociologie. Praha: Univerzita Jana Amose Komenského Praha, 2016. ISBN 9788074521218.
HAVLÍK, Radomír. Úvod do sociologie. Vyd. 6., přeprac. Praha: Karolinum, 2015. ISBN 9788024628431
MAREŠ, P.: Chudoba, marginalizace, sociální vyloučení. In: Sociologický časopis, r.36, č.3, 2000, s. 285-297
Pridaj komentár