Úvod
Predložený článok sa venuje rôznym myšlienkam a tézam Niccola Machiavelliho, ktorý je mnohými považovaný za jedného z najväčších talianskych mysliteľov renesančného obdobia. Dôvodom pre výber týchto tém bola primárne veľkoleposť Niccola Machiavelliho a jeho myšlienok. Jeho filozofia z 15. a 16. storočia položila silné základy v rôznych odvetviach, napr. humanistických vedách, vojenstve, demokracii či práve. Ďalším dôvodom pre výber práve týchto myšlienok bol fakt, že skutočnosti, ktoré samotný Machiavelli popisoval, výrazne rezonujú aj v dnešnej dobe. V práci využívame metódu analýzy, syntézy skúmaných textov a taktiež aj esejistickú formu pri jednotlivých témach.
Hlavným cieľom článku je charakterizovať a priblížiť vybrané témy z filozofie Niccola Machiavelliho. Parciálnym cieľom je priblížiť vlastný pohľad na dané problematiky. Práca sa delí do štyroch kapitol. Prvá kapitola sa venuje Machiavelliho životu a jeho kariére. Prvá kapitola taktiež približuje aj vtedajšie dianie v talianskej Florencii, ktorá je považovaná za baštu talianskej renesancie. Druhá kapitola sa následne venuje Machiavelliho tézam o republikánstve, ktoré je vo svojich prvopočiatkoch spájané práve s jeho osobou. V tretej kapitole sa venujeme myšlienkam, ktoré sú vyjadrené v najznámejšom diele Niccola Machiavelliho s názvom Vladár (The Prince, Il Principe). V poslednej kapitole úvahy a odkaz Machiavelliho filozofie do dnešných dní.
Machiavelliho život a kariéra
Niccolò Machiavelli sa narodil 3. mája 1469 vo Florencii do síce prominentnej rodiny, no nie príliš zámožnej. Aj keď rodina Machiavelliovcov bola vo Florencii uznávaná najmä v 13. storočí kvôli úradníckym aktivitám, Niccolòv otec Bernardo, bol jeden z chudobnejších členov rodiny a žil v skromných, no preňho dostačujúcich podmienkach. Finančné a ekonomické komplikácie mu spôsobili primárne dlhy po jeho otcovi a blízkej rodine. Napriek tomu bol Bernardo doktor práv a vo Florencii, ktorá bola považovaná za baštu renesancie, filozofie a umenia, prevádzkoval knižnicu, v ktorej bol Machiavelli okolitými vplyvmi prinútený čítať a vzdelávať sa. Podľa neskorších zistení z Machiavelliho výpiskov bolo zistené že ovládal latinčinu a z časti aj gréčtinu. Ako mladý bol taktiež vyučovaný Marcellom Virgiliom Adrianim a dosiahol humanistické vzdelanie.[1]
Machiavelliho cestu na výslnie sprevádzalo niekoľko udalostí. V roku 1494 sa k moci vo Florentskej republike dostal dominikánsky, náboženský a politický reformátor Girolamo Savonarola, ktorý právoplatne podľa florentskej ústavy zmenil politický systém z oligarchie na teokraciu. Jeho vládnutie je síce vo florentskej histórií považované za úspešné, no trvalo len štyri roky. V roku 1498 bol Savonarola obvinený, odsúdený a následne aj obesený z dôvodu kacírstva. Machiavelli bol Savonarolom značne nadšený a to najmä kvôli jeho kritike, učeniu, rétorickým schopnostiam a reformátorským aktivitám v oblasti cirkvi. Po smrti Savonarolu v máji 1498, sa celkom nečakane 29 ročný Machiavelli stáva predsedom Druhého kancelárstva vo Florentskej republike, čo vyvolalo v spoločnosti veľké množstvo otázok a rozruchu z dôvodu jeho nedostatočných skúsenosti v tejto oblasti. Jeho aktivity a úlohy sa sústredili najmä na takzvanú Radu desiatich, vďaka ktorej sa angažoval v diplomatickom, vojenskom a zahraničnom prostredí. Počas jeho prvých rokov zastávania úradu, Machiavelli a jeho republikánsky prístup mu pomohli pri reformách v oblasti armády. Jeho ciele o rímskej výchove a občianskeho pešieho vojska sa naplnili v roku 1506, kedy toto vojsko rátalo až na počet 20 tisíc mužov, ktorí slúžili primárne na obranu územia a občasné dobyvateľské aktivity. V oblasti diplomacie sú jeho najvýznamnejšie aktivity cesty do Francúzska za Cesarom Borgiom, synom pápeža Alexandra VI., pápežom Júliusom II., a následne cesty za rímsko-nemeckým cisárom Maximilianom I. Dokopy počas jeho štrnásť ročného úradovania, je počet jeho diplomatických misií odhadovaných na číslach presahujúcich až štyri desiatky.[2]
Machiavelli a republikanizmus
Odhliadnuc od klasického Machiavellistického paradoxu a protirečeniach v jeho dielach Rozpravy a Vladár (republikán alebo autokrat?), sa vo veľkej časti pozeráme na osobu Nicolla Machiavelliho ako na človeka, ktorý položil základy modernej politickej vedy. Napriek rozporuplnosti jeho názorov, sa prikláňame k predstaviteľom Cambridgskej školy, ktorí poukázali na jeho významný prínos pre politickú vedu a schopnosti popisovať politické udalosti v jeho dobách. Quentin Skinner taktiež poukazuje na historický význam Machiavelliho v metodológii a výskume všetkých spoločenských vied.[3]
Čo sa týka Machiavelliho republikanizmu, zaujalo náš najmä pár bodov, o ktoré sa neustále opieral. Silným základom bola ochrana slobody všetkých ľudí v spoločnosti. Napriek tomu, že občas mohli jeho tézy vyznievať tyransky, v republikanskom ponímaní odsudzoval akékoľvek obmedzenie slobody jednotlivca, čo podľa nášho názoru vypovedá o silnom demokratickom nastavení samotného Machiavelliho. Politická sloboda sa podľa neho taktiež stáva aj slobodou osobnou.[4] Ďalej bola dôležitá aj občianska angažovanosť a účasť na verejnom živote. Je dôležité, aby ľudia v spoločnosti mali záujem podieľať sa na chode veci verejných a aby mali záujem rozhodovať v istom zmysle o fungovaní spoločenstva, v ktorom žijú. Rezonujúcim problémom v Machiavelliho filozofii bola aj samotná korupcia a jej obmedzovanie. Na korupciu sa pozeral najmä cez prizmu fungujúceho nástroja v politike na dosahovanie mocenských či ekonomických cieľov. Rovnako poukázal aj na korupciu vo vtedajších talianskych mestských štátoch.[5] Ďalším nosným pilierom v Machiavelliho republike bolo vlastenectvo a oddanosť. Podľa neho mali jednotlivci dbať o spoločné dobro, čo potvrdzovalo, že samotný Machiavelli nebol bytostným individualistom. Občianstvo mestských štátov a republík malo byť ochotné obetovať svoje vlastné záujmy v prospech celku. Posledným, no azda najdôležitejším aspektom bola kontrola moci v republike. Podľa Machiavelliho mala byť republika systémom, ktorý obmedzí koncentráciu moci v rukách jedného jednotlivca alebo jednej skupiny ľudí (odkaz na oligarchický aparát v dnešnej dobe). Vo viacerých tézach staval do popredia rozdelenie moci medzi výkonné, zákonodarné či súdne orgány a tým tak aj rovnovážne rozdelenie samotnej moci (v novodobej histórii určite inšpirácia pre princíp „checks and balances“).
K vladárovi
Skúmané Machiavelliho dielo považujeme za akýsi návod, recept a inštrukcie pre ideálneho panovníka. Machiavelli v ňom radí ako získať moc, ako si moc udržať, ako riadiť vojsko, vojnu a taktiež pojednáva o spravovaní štátu ako samostatnej jednotky. Tento návod taktiež prináša myšlienky, ako priviesť štát do štádia suverenity, stabilnosti a hierarchie. Najviac ideálny politický systém je pre Machiavelliho vláda jedného človeka, ktorý riadi moc tvrdou rukou bez zaváhania. Základom je taktiež ísť vzorom pre ľudí v spoločnosti, byť istý vo svojich rozhodnutiach a samozrejme vzbudzovať istú formu rešpektu.[6]
Politikov Machiavelli opisuje ako ľudí, ktorým ide o jednu vec, ktorou je moc. Moc opisuje ako najsilnejší aspekt v spoločností a politike, no túto moc môže získať len jeden zo všetkých. Politika by podľa neho nemala byť riadená spoločným dobrom, pretože to podľa neho nie je možné zadefinovať či určiť, a tým pádom neexistuje. Machiavelli sa taktiež pozerá veľmi kriticky aj na všetkých ľudí a považuje ich len za materialistov, ktorým ide len o svoj vlastný majetok. Morálne hodnoty pre Machiavelliho neznamenajú nič, tým vznikol aj jeho najznámejší výrok „účel svätí prostriedky“.[7] Tento výrok chápeme ako v značnej miere nemorálny, keďže človek podľa neho, ak chce dosiahnuť svoj cieľ, môže použiť aj „zakázané“ zbrane, podvody, násilie, korupciu poprípade lobbying. Narážame tak na fakt, že morálnosť v politike a v mocenských hrách nikdy nehrala príliš významnú rolu.
V súvislostiach s vojnou opisuje Machiavelli vojenské aktivity ako najväčšiu prioritu samotného panovníka. Panovník s dobrými vojenskými schopnosťami musí tieto aspekty využiť na zachovanie a udržiavanie svojej moci a taktiež aj na rozšírenie vplyvu, poprípade na získavanie nových území. Okrem toho u Machiavelliho výrazne rezonovala kritika žoldnierskeho vojska, ktoré označoval ako nežiadúci jav v spoločnosti.[8]
Úvaha a odkaz do dnešnej doby
Z nášho pohľadu vnímame Machiavelliho ako krstného otca modernej politickej vedy a renesančného republikánstva. Nadčasovosť jeho diel neprestáva udivovať ani po dlhých hodinách študovania tohto veľkého mysliteľa. Najviac nám však pri Machiavelliho tézach utkvelo príslovie „účel svätí prostriedky“. V tomto prísloví vidíme rezonujúce posolstvo najmä v dnešnej politike po celom svete. Politické elity a národné veľmoci vo väčšine prípadov nepoužívajú primárne morálne kroky na dosiahnutie vplyvu a moci. Tento jav však už z reálneho hľadiska je možný len v niektorých krajinách sveta, autokracia v tomto liberálno-demokratickom svete je skôr považovaná za niečo zlé a „zakázané“. Myslíme si však, že práve tieto nemorálne, korupčné a podvodné praktiky sú využívané aj v každej jednej demokratickej krajine sveta, v niektorých samozrejme viac (viď. napr. Democracy Index, Corruption Index). Tieto „hry o moc“ pomocou „zakázaných“ zbraní sa podľa nášho názoru častokrát len skrývajú za vyhlásenia o demokratickom nastavení dnešného sveta. Preto naše presvedčenie spočíva v tom, že politické elity sa aj v dnešných dňoch, stovky rokov po Machiavellim, držia a riadia jeho výrokom „účel svätí prostriedky“. Dodržiavanie morálnych hodnôt vnímame ako len akýsi „trend“ po nepríjemných udalostiach, ktoré postihli modernú civilizáciu (napr. Svetové vojny, genocídy, prírodné katastrofy atď.), následne však časom po týchto udalostiach postupne upadajú do zatratenia. Rovnako môžeme vidieť odvolávanie sa na morálnosť pri populistickom štýle politiky, ktorá v posledných dekádach významne nabrala na sile nie len v Európe ale aj po celom svete. Za najvýraznejších predstaviteľov s populistickou rétorikou môžeme s určitosťou považovať napr. bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa, maďarského premiéra Viktora Orbána, francúzsku političku Marine Le Pen či tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana.[9]
Záver
Témy, ktorým sme sa v tejto semestrálnej práci venovali výrazne rezonujú aj v dnešnej dobe, niekoľko storočí po samotnom Machiavellim. Nadčasovosť jeho myslenia a jeho filozofia je neodmysliteľnou súčasťou pri veľkej časti humanistických vied. Metódy, ktoré sme využili v našom článku, nám pomohli naplniť hlavný cieľ spoločne s parciálnym.
V prvej kapitole sme sa venovali životu Niccola Machiavelliho, ktorý bol pestrý už od jeho detstva. Rovnako stála za zmienku a jeho kariéra, počas ktorej si musel prejsť niekoľkými prekážkami a dopracovať sa tak k jeho životným dielam. Druhá kapitola sa dotýkala významných bodov pri Machiavelliho poňatí republikánstva. V skratke sme taktiež naznačili aj Machiavelliho paradox, ktorý je prítomný v jeho dvoch najvýznamnejších dielach. V tretej kapitole sme priblížili náš pohľad na dielo Vladár a jeho uchopenie v politickej praxi. Na záver sme pomocou úvahy priblížili odkaz Machiavelliho filozofie do dnešnej doby.
Zdroje:
[1] MANSFIELD, H.: Niccolò Machiavelli. [online], [cit. 10/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Niccolo-Machiavelli>.
[2] MANSFIELD, H.: Niccolò Machiavelli. [online], [cit. 10/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Niccolo-Machiavelli>.
[3] ZNOJ, M.; BÍBA, J.: Machiavelli mezi republikanismem a demokracií. Praha: Filosofia, 2011, s. 21-23.
[4] ZNOJ, M.; BÍBA, J.: Ref. 3, s. 61-62.
[5] MANSFIELD, H.; TARCOV, N.: Discourses on Livy. Chicago: University of Chicago Press, 1996, s. 47-49.
[6] VALENT, J.: Niccoló Machiavelli – Otázka vladárskych cností v politike. [online], [cit. 10/5/2024]. Dostupné na internete: <https://historickarevue.sme.sk/c/22528394/niccolo-machiavelli.html>.
[7] VALENT, J.: Niccoló Machiavelli – Otázka vladárskych cností v politike. [online], [cit. 10/5/2024]. Dostupné na internete: <https://historickarevue.sme.sk/c/22528394/niccolo-machiavelli.html>.
[8] O’ROURKE, J.: Machiavelli’s The Prince: Still Relevant after All These Years. [online], [cit. 10/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.bu.edu/articles/2013/machiavelli-the-prince-still-relevant-after-all-these-years/>.
[9] MOUNK, Y.; KYLE, J.: What Populists Do to Democracies. [online], [cit. 10/5/2024]. Dostupné na internete: <https://www.theatlantic.com/ideas/archive/2018/12/hard-data-populism-bolsonaro-trump/578878/>.
Pridaj komentár