Demokracia patrí k jedným z najpoužívanejších pojmov dnešnej doby. Od začiatku jej vzniku inšpiruje filozofov, politológov a občanov po celom svete. Zároveň sa stala predmetom kritiky a množstva protirečí. Tato skutočnosť vyplýva z absencie jednotnej definície, ktorá by vedela zakomponovať všetky aspekty, hodnoty a idei, ktoré demokracia spája. Avšak je to nemožne. Na tuto skutočnosť poukázal aj napríklad taliansky politológ Giovanni Sartori, ktorý je autorom známeho diela „Teória demokracie“ v ktorom čitateľov navádza na zaujímavé myšlienky a úvahy o demokracií o ktorých sme sa možno ani nikdy nezamysleli napriek tomu ako často tento pojem rezonuje v spoločností. Niektoré z týchto ideí inšpirovali aj mňa na napísanie tejto eseje.
„Základnou podmienkou prežitia demokratického systému je nepochybne jeho zrozumiteľnosť.“[1] Demokracia je najčastejšie chápaná v kontexte vlády ľudu čo vyplýva z jej etymologického základu, avšak tento význam nevystihuje komplexnosť a realitu demokratických spoločnosti ani v histórii, ani v súčasnosti. Vychádza to zo všeobecnej povahy pojmu ľud. Na túto skutočnosť poukázal Giovanni Sartori kedy navrhol šesť interpretácii chápania daného pojmu analyzujúc ktoré prišiel ku záverom, že podstata modernej demokracie je najlepšie zakomponovaná ideou „ľud vo význame väčšej časti vyjadrenej princípom obmedzenej väčšiny“[2]. Práve takáto interpretácia umožňuje väčšine rozhodovať, rešpektujúc aj práva menšín.[3]
„Demokraticky ideál nedefinuje demokratickú skutočnosť a naopak skutočná demokracia nie je a nemôže byť totožná s ideálnou demokraciou. Demokracia je výsledkom interakcie ideálov a reality, ktorá ju formuje, tlaku toho čo by malo byť, a odporu toho, čo je“[4]. Demokracia, ktorá spája absolútnu slobodu, rovnosť, spravodlivosť predstavuje nedosiahnuteľný ideál, ku ktorému sa môžeme iba priblížiť, ale nikdy ho úplne nedosiahneme. Ľudská snaha o naplnenie tohto ideálu dôsledne kreuje vzájomný vzťah medzi teoretickým ideálom a praktickou realitou a je hnacím motorom vývoja politického usporiadania spoločnosti. Preto môžeme tvrdiť, že demokracia od začiatku svojho vzniku sa nachádza v nepretržitom, kontinuálnom vývoji, ktorý je spojený s ľudskou prirodzenosťou hľadanie lepšieho. Zároveň predstavuje otvorený priestor na diskusiu, spája rôzne idei, smery a hodnoty v snahe o svoje zdokonalenie, čo zároveň predstavuje jej slabé stránky, keďže práve jej otvorenosť a absencia nástrojov na eliminovanie svojich „nepriateľov“ spôsobuje jej krehkosť.
Moderná demokracia, ako ju poznáme dnes, je výsledkom dlhodobého vývoja. Jej korene siahajú do antického Grécka, kde sa zrodili prvé myšlienky o priamej účasti občanov na rozhodovaní. Aténska demokracia priniesla koncept priamej demokracie, kde sa aténski občania mohli podieľať na politických procesoch. Boli to však iba slobodní, dospeli muži, ktorí disponovali aténskym občianstvom. Neskôr v Starovekom Ríme sa našli začiatky zastupiteľskej vlády, čo ovplyvnilo formovanie modernej parlamentnej demokracie. Vývoj demokracie teda neprebiehal lineárne, ale bol výsledkom dlhého procesu transformácie, ktorý čerpal z rôznych politických a historických skúseností a ktorý prebieha a bude prebiehať kým demokracia nezanikne.
Demokracia nie je homogénna, ale zahŕňa rôzne formy, ktoré sa vzťahujú na rôzne aspekty spoločenského života. Môžeme hovoriť o sociálnej demokracii, ktorá sa zameriava na sociálnu rovnosť a spravodlivosť. Ekonomická demokracia presadzuje potrebu rovnomerného rozdelenia bohatstva a rovnomerne sprístupnenie ekonomických podmienok a príležitosti. Priemyselná demokracia sa snaží poskytnúť zamestnancom väčší hlas v riadení podnikov.[5] So Západom je asociovaná takisto liberálna demokracia, ktorá vznikla výsledkom vývoja a popularity liberalizmu a ktorá spája myšlienky absolútnej slobody jednotlivca. Tieto formy ukazujú, že demokracia sa neustále vyvíja a rozširuje nové horizonty, pričom reaguje na rôzne potreby a požiadavky spoločnosti.
Napriek rozmanitosti foriem demokracie Sartori tvrdí, že bez funkčnej politickej demokracie, ktorá bola prvotným predmetom úvah o demokratickom zriadení, by spoločenský pokrok nebol možný. Politická demokracia predstavuje základ, ktorý umožňuje realizáciu ostatných foriem demokracie. Bez nej by všetky ostatné snahy zaviesť rovnosť a spravodlivosť boli neefektívne.[6] Príkladom sú napríklad štáty kde vládne autoritársky režim, kde ľudské pravá a základne demokratické hodnoty sú každodenne potláčane a akékoľvek pokusy opozície tuto situáciu zmeniť vedu len k ešte väčšiemu porušovaniu ľudských práv a potláčaniu týchto snáh.
Jednou z kľúčových otázok nad ktorou sa zamýšľajú už dekády filozofovia je, či ľud skutočne vládne. Keď sme spomínali Aténske Grécko ako príklad priamej demokracie, vtedy na rozhodovaní sa mohla podieľať iba mala čiastka všetkého obyvateľstva. Aj v súčasností keď žijeme v zastupiteľskej demokracii, kedy politika je vedená zvolenými predstaviteľmi, ako vieme zaručiť to, že politici nebudú vládnuť vo svoj vlastný prospech? Reprezentujú zvolení zástupcovia skutočne záujmy občanov alebo záujmy úzkej elity? Či voľby, ktoré sú základným kameňom zastupiteľskej demokracie, sú naozaj tajné, rovné, priame a všeobecné. Voľby môžu byť síce formálne tajné a rovné, ale v praxi existujú faktory, ktoré narúšajú tento ideál. Manipulácia v mediálnom priestore, finančná sila niektorých kandidátov alebo politických strán, alebo vplyv záujmových skupín môžu ovplyvniť výsledok volieb spôsobom, ktorý narúša rovnosť šance a príležitostí pre kandidátov a zároveň podkopáva vieru v spravodlivosť volebných výsledkov. Vo výsledku voliči môžu byť frustrovaní, keď si uvedomia, že ich zástupcovia nekonajú v súlade s ich predstavami a tým strácajú vieru v demokraciu. Vyplýva to, že „moderné demokracie sa zakladajú na obmedzenej vláde väčšiny, volebných procesoch, zastupiteľskom postúpení moci. Z toho vyplýva, že v celku, ktorým je ľud, niektorí ľudia znamenajú viac, niektorí menej, ďalej to, že ani ľud, ktorý tvorí víťaznú väčšinu vo voľbách, v skutočnosti nemá moc, a napokon i to, že veľká časť toho, čo sa nazýva „vôľa“ ľudu je skôr „súhlasom“ ľudu“[7].
V každom jednom prípade budúcnosť demokracie je ohrozená ani nie tak vonkajším vplyvom autoritárskych režimov, ale skôr zvnútra. Zdá sa, že čim ďalej sme sa vedecky a rozumovo posunuli, tým viac nás to vracia naspäť a demokratický ideál ku ktorému sme sa snažili počas dlhodobého vývoja demokracie priblížiť je čim ďalej, tým viac nedosiahnuteľný. To čo predstavuje najsilnejšie stránky demokracie v dnešnej dobe sa stalo zbraňou pre ňu samu. Jednou z najväčších výziev modernej demokracie je zachovanie slobody prejavu a slobodného prístupu ku informáciám, najmä v digitálnej dobe, kedy internet a sociálne siete zohrávajú kľúčovú úlohu v politickej diskusii. Propaganda, dezinformácie, šírenie falošných sprav vedie k polarizácii spoločnosti a k dôslednému nárastu extrémizmu. Ľudia strácajú schopnosť odlíšiť čo je pravdivé a čo nie je. No práve tu sa dostávame ku paradoxu. Aké kontrolné mechanizmy, môžeme zaviesť, aby sme zabránili šíreniu nepravdivých, xenofóbnych a propagačných informácii? Je to vôbec možné bez toho, aby sme narušili základné demokratické hodnoty?
Ďalšiu výzvu pre modernu demokraciu predstavuje korupcia a neefektívnosť štátneho riadenia. V dôsledku ľudia postupne strácajú dôveru v štátne inštitúcie a vo zvolených zástupcov. Populistické tendencie politikov neustále naberajú obraty a ľudia sú frustrovaní z toho, že sa ich životná situácia nemení a sľuby politikov sa neplnia. Strácajú tak záujem participovať na riadení štátu v akejkoľvek forme. Účasť vo voľbách je čim ďalej nižšia, v tejto súvislosti sa dostávame do situácie, kedy zvolení predstavitelia de facto nereprezentujú záujmy ani polky občanov svojho štátu. V skutočnosť žijeme v demokracii?
Nepochybne demokracia je najlepší spôsob vládnutia, ktorý doposiaľ je známy. Avšak iba v tej chvíli kedy jej základne hodnoty sú dodržané a uctievané. Možno práve absencia jednotnej definície, ktorá by vedela striktne popísať jej podstatu by zabránila zneužívaniu tohto pojmu a označovaniu za demokratické aj to, čo de facto demokratické nie je. Avšak ako sme uviedli na začiatku, demokracia existuje dovtedy kým sa mení a vyvíja, teda a priori zaviesť všeobecnú definíciu, ktorá by bola vhodná pre akýkoľvek politický systém je nemožné a tak nám ostáva iba dúfať, že ľudia si uvedomia podstatu pilierov na ktorých demokratické riadenie je postavene a začnú si vážiť všetky výhody ktoré nám demokracia prináša, keďže za všetko môžeme iba my ľudia, aj v kontexte toho že chceme vládnuť, ale nechceme byť ovládanými, ale aj v kontexte, že v snahe nájsť niečo lepšie sa stávame obeťami vlastných ilúzii a očakávaní, ktoré práve latentní „nepriatelia“ demokracie využívajú skrývajúc za jej menom.
Zdroje:
[1] SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 16.
[2] SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 25.
[3] SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 24-27.
[4] SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 10.
[5] SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 11-12.
[6] SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 14.
[7] SARTORI, G. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993, s. 32.
Pridaj komentár