Pri demokracií je veľmi potrebné aby sme vedeli, ako sa vieme rozhodovať, respektíve akými spôsobmi je možné v demokracii rozhodovať. Demokracia bola v antike považovaná za vládu všetkého ľudu v mestskom štáte, neexistovalo tu niečo ako zastupitelia, všetci rozhodovali o všetkom a pravidelne sa stretávali, aby tieto veci prerokovali. Naopak demokracia moderného typu, ktorá vznikla cca v 18.-19. storočí, je charakteristická svojim zastupiteľským charakterom, ktorý už v dnešnej dobe zahŕňa aj ženy. Nastala tu zmena, kedy ľudia nerozhodujú spoločne, ale namiesto seba si vyberajú svojich zástupcov, ktorí za nich budú ďalej rozhodovať. Týmto sme si zhruba zhrnuli, čo je vlastne demokracia a kto ju v dnešnej dobe predstavuje. V tejto eseji sa budeme zaoberať problematikou demokratických teórií rozhodovania. Je potrebné sa pozrieť na konkrétne typy politických rozhodnutí, ktoré existujú. Do akejsi prevej kategórie patria individuálne, skupinové a kolektívne rozhodnutia; do ďalšej kategórie zase patria kolektivizované rozhodnutia. Touto problematikou sa zaoberá najmä Giovanni Sartori, ktorý o tom hovorí vo svojom diele Teória demokracie. Jeho dielo nám bude slúžiť ako odrazový a hlavný zdroj informácií o tejto problematike.
Čo sa týka individuálneho rozhodnutia, tak v tomto prípade sa, ako už názov napovedá, rozprávame o rozhodnutí samotných jednotlivcov, ktorí rozhodujú sami za seba, bez toho aby boli usmerňovaní zvonku, alebo zvnútra. Ako príklad si tu voľby do štátnych orgánov, kde jedinec sám rozhodne za seba, koho chce zvoliť. Potom tu máme skupinové rozhodnutia, tie sú tvorené, už nie jedným, ale viacerými jednotlivcami v jednej skupine, ktorí sa spoločne zúčastňujú na tvorbe rozhodnutí. Napríklad je to vláda, ktorá spoločne prijíma rozhodnutia. A posledným druhom v tejto kategórii je kolektívne rozhodovanie, ktoré je ale zo všetkých troch najneefektívnejšie, pretože v ňom rozhodujú veľké masy/ kolektívy. Čo síce mohlo fungovať v antickom Grécku, kde mal mestských štát pár stoviek občanov, ale v dnešných moderných štátoch, ktoré sú čo sa týka počtu obyvateľov omnoho väčšie a zároveň sú títo obyvatelia od seba príliš vzdialení, aby mohli spoločne o všetkom rozhodovať. Najväčšia neefektivita rozhodovania tohto druhu sa ukazuje počas náhleho, alebo rýchleho rozhodovania. Ako príklad si môžeme uviesť Európsku úniu (tá reprezentuje všetky takéto veľké organizácie), ktorá zastupuje vo veľkom množstve mnohé národy. Tu by sme nevedeli o dôležitých otázkach rozhodnúť rýchlo, pretože každý jej člen by si najprv musel preštudovať danú vec, potom by sa to muselo prerokovať, ak by boli námietky, opäť by nastali rokovania, atď.. Teda v konečnom dôsledku by sa uplatnenie rýchleho postupu veľmi nedalo realizovať.
Kolektivizované rozhodnutia naopak sú výsledkom zmysluplne vyjadrených spoločenských preferencií. Na rozdiel od kolektívneho rozhodnutia sa tieto rozhodnutia vzťahujú aj na kolektivitu, ale bez ohľadu na to či sa prijímajú jednou, niekoľkými alebo mnohými osobami. Konkrétne rozhodnutie, ktoré bolo takýmto spôsobom prijaté sa aplikuje na celú skupinu. Môžeme povedať, že všetky rozhodnutia politického charakteru sú rozhodnutiami kolektivizovanými, no naopak to neplatí. Ak hovoríme, že sú kolektivizované, tak tým máme na mysli, že sú suverénne, bez úniku a sankcionovateľné.
Ak si dáme do porovnania individualizmus a kolektivizmus pri rozhodovaní, tak môžeme pozorovať, že individualita je omnoho náročnejšia, keďže by sme museli pri rozhodovaní pozerať najmä na jednotlivcov a ich potreby, je omnoho náladovejší keďže záleží na konkrétnych jedincoch a ich názoroch. Čo je v rozpore s kolektivizmom, ktorý je omnoho všeobecnejšia a väčšinou sa nepozerá na záujmy jednotlivcov, ale celého kolektívu, celku, spoločnosti. To funguje napríklad pri otázkach sociálnych, či hospodárskych. Ako sme si už spomínali, tým že kolektivizmu ide najmä o zabezpečenie potrieb nejakého celku, či spoločnosti, tak nemá častokrát priestor na to aby sa mohol aj voľnejšie hýbať.
Ak by sme sa mali rozhodnúť, čo je najvýhodnejšie pre nás pri rozhodovaní, musíme sa pozrieť na dve kategórie a to koľko je potrebné vynaložiť finančne aby sme dospeli k danému politickému rozhodnutiu, a koľko času do toho budeme musieť investovať. Na to všetko sa pozeráme cez spektrum rizík a celkových nákladov. Čo Sartori vyjadruje dvoma AXIÓMAMY. Axióma I. – tu všetky skupinové alebo kolektívne rozhodnutia majú náklady vnútorné, teda náklady na samotných rozhodovateľov, všeobecne ich môžeme nazvať náklady na rozhodovanie. No a Axióma II. – tá zase hovorí, že všetky kolektivizované rozhodnutia zahŕňajú aj vonkajšie riziká, teda lepšie povedané riziká pre adresátov rozhodnutí, pre tých, ktorí dostávajú rozhodnutia zvonku. Okrem toho, je potrebné spomenúť, že náklady na rozhodovanie sú „vnútroskupinové“ riziká a vzťahujú sa len na toho, kto rozhoduje. Naopak vonkajšie riziká sú „mimoskupinové“, pretože sa vzťahujú len na kolektivitu, pre ktorú sa rozhodnutia prijímajú. Vnútorné náklady sa týkajú výlučne nákladov na rozhodovací proces, tu je potrebné ešte spomenúť, že sa to netýka straty, či ziskov členov rozhodovacieho orgánu. V podstate môžeme povedať, že vnútorné náklady sú len nákladmi na čas, energiu, neefektívnosť a pod.. Úplnou argumentáciou je potom to, že kolektivizované rozhodnutia zahŕňajú vonkajšie riziká; externé riziká naopak nemusia byť vždy znamenať len škodu; naopak problémom zostáva zvýšenie pravdepodobnosti akýchsi výhodných výsledkov a minimalizáciu škodlivých výsledkov. Kým kolektivita, ktorá rozhodnutia dostáva je vystavená rizikám. Pravidlo väčšiny, alebo lepšie povedané majoritné pravidlá vstupujú do hry vždy, keď sa pravidlo jednomyseľnosti ukáže ako nepraktické.
Ďalšou podstatnou záležitosťou sú samotné výsledky a súvislosti s rozhodovaním. Pri výsledkoch sa môžeme zamerať na samotné druhy – teda či je to výhodný výsledok a má pozitívny súčet, alebo je to výsledok nevýhodný a má teda nulový súčet. Pri „hre“ s nulovým súčtom a pozitívnym súčtom sa pozeráme na výsledok, tak že pri nulovom súčte je tu víťaz a je tu aj porazený, ako príklad v politike tu môžu slúžiť prezidentské voľby. Pri pozitívnom súčte naopak obaja niečo získajú, príkladom sú parlamentné voľby, pri ktorých sa zúčastňujú viaceré politické strany, a takmer všetky sa dostanú do parlamentu. Sú tu potrebné metódy komunikácie, konsenzu a kompromisu pri rozhodovaní. Čo sa týka rozhodovacieho kontextu, tak ten sa delí na diskontuálny a kontinuálny. V prvom ide o jednotlivé otázky, alebo oddelené otázky, ako príklad si tu môžeme uviesť referendum alebo voľby. V druhom nereagujú na diskontuálne otázky, ale skupiny ktoré sú zodpovedné za celý tok a prúd rozhodnutí.
Potom tu máme záležitosť intenzity preferencií a pravidlo väčšiny. Čo sa týka intenzity preferencií môžeme hovoriť o tom nakoľko sme ochotný sa postaviť za nejaký názor. Pretože každá otázka vyvoláva rozličný stupeň reakcie, zapojenia sa alebo nezáujmu. Pravidlo väčšiny ja založené naopak na väčšinových rozhodovacích kritériách, ku ktorým sa uchyľujeme najmä keď predpokladáme, že ľudia majú opačné preferencie. Toto pravidlo neberie do úvahy rozdielnu intenzitu individuálnych preferencií.
Okrem týchto kategórií rozhodovania je potrebné spomenúť aj samotné orgány pre rozhodovanie, teda výbory. Výbory sú malou skupinou, ktorá funguje na základe vzájomnej osobnej interakcie svojich členov – minimálne troch. Výbor je preto rozhodovacou skupinou, ktorá stojí pred tokom rozhodnutí. Jej samotný členovia sa angažujú vo výmenách názorov o čase, lepšie povedané o čase v budúcnosti. Výbory pomáhajú ovplyvniť demokratické rozhodovanie. V konečnom dôsledku nie len tie demokratické, ale v akejkoľvek politike a za každého režimu.
Na záver môžeme zhodnotiť, že pre demokraciu sú veľmi potrebné rozhodovacie procesy, ale aj rozhodovacie orgány. Podľa druhov týchto rozhodovacích procesov sa vieme veľmi jednoducho rozhodnúť, čo je pre danú situáciu najvhodnejším spôsobom, alebo tým nevýhodnejším čo sa týka času, či financií, ktoré sú do toho investované. Ak sa pozrieme na demokratické systémy, tak nám celkovo z toho, čo sme si doteraz povedali vychádza, že najvýhodnejšími sú kolektivizované rozhodnutia – ktoré neprezentujú len kolektív, určitú skupinu, alebo jednotlivca, ale reprezentujú celú spoločnosť. Sú veľmi efektívne aj pri rýchlom rozhodovaní, čo neplatí pre kolektívne rozhodovanie. Pri danom rozhodnutí potom ešte môžeme vnímať, že sa tu uplatňuje pravidlo väčšiny, ktoré ale rešpektuje menšinu a jej práva. Najvýhodnejšia je v tomto prípade kvalifikovaná väčšina, ktorú môžeme vyjadriť pomerom 2/3 zúčastnených rozhodovateľov, čím lepšie uplatníme pravidlo demokracie, keďže nie všetko tak jednoducho prejde.
Pridaj komentár