V úvode našej eseje považujeme za dôležité, priblížiť osobu Josepha Aloisa Schumpetera, ktorý je mnohými považovaný za jedného z najvýznamnejších teoretikov demokracie ako takej. J.A Schumpeter (8.2.1883 – 8.1.1950) je rodákom z malebného mesta na Morave s názvom Třešť. Schumpeterov pôvod je však primárne rakúsky a okrem iného je dobre známe aj jeho aristokratické pozadie. Do okruhu jeho záujmov spadala najmä ekonomika, história ekonomiky a v neposlednom rade aj výskum demokracie, ktorú však často interpretoval práve cez prizmu ekonómie. Jeho aristokratický pôvod často vzbudzoval množstvo otázok k jeho ekonomickým teóriám a myšlienkam, no je dôležité podotknúť, že nadčasovosť jeho téz, hrá významnú rolu aj v dnešnej dobe pri rôznych výskumoch v ekonomike a demokracii.[1] Ďalšou zaujímavosťou je napr. aj jeho pôsobenie v sociálnodemokratickom kabinete ako minister financií v novej rakúskej republike po Prvej svetovej vojne. Okrem iného je považovaný za zakladateľa prúdov, kt. nazývame demokratický revizionizmus, demokratické elitárstvo či kompetitívny elitizmus.[2]
Ako poukazuje český politológ Lubomír Kopeček v siedmej kapitole diela Koncept demokracie podľa Schumpetera, cítiť v jeho diele Kapitalizmus, socializmus a demokracia (1942) nepriamo vyjadrený aristokratický postoj pri analyzovaných otázkach. Kopeček ďalej poukazuje aj elitársku rétoriku samotného Schumpetera, ktorá poukazovala na fakt, že vplyv elít na fungovanie politických systémov je kľúčový a v podstate aj nenahraditeľný. Od klasických elitárskych teoretikov, ktorými boli napr. Vilfredo Pareto či Gaetano Mosca, ho však odlišoval fakt, že v kontexte modelu vládnutia nijak demokraciu nevylučoval a kládol značný dôraz práve na konkurenciu medzi skupinami elít. Nasledovne zo spomenutých myšlienok vychádzali aj jeho analýzy ku kapitalizmu a socializmu.[3]
Prvotnými tézami o kapitalizme, sú tvrdenia, že kapitalizmus ako taký, smeruje k úpadku a rovnako aj do podstaty, že istým spôsobom sám vymizne a bude nahradený socializmom. Tu L. Kopeček však dodáva, že v týchto tvrdeniach ide o paradox, keďže nejde o neúspech kapitalizmu ale práve má vymiznúť z dôvodu, že je úspešný.[4] Tu sa nám naskytujú otázky, ktoré by sme mohli pomenovať napr. ako Schumpeterov paradox. V prípade, že je kapitalizmus taký úspešný ako nám tvrdí Schumpeter, mal by vymiznúť a byť nahradený? Je kapitalizmus racionálny, v prípade, že rastúce konzumné potreby obyvateľstva nedokážu byť naplnené? A v neposlednom rade, aký pocit sa nám Schumpeter snaží navodiť, keď išlo o elitárskeho človeka a aristokrata?[5] Na položené otázky s určitosťou neexistujú jasne odpovede, no nazdávame sa, že práve kapitalizmus významne živí myšlienky či autorov, ktoré majú v teórii nálepku demokratické či demokratický.
Presuňme sa však ďalej k samotnému Schumpetrovmu kapitalizmu a socializmu. Podľa Schumpetera je kapitalistická ekonomika v neustálej zmene či premene, s čím bude určite súhlasiť každý z nás. Dôležité je tu neustále objavovanie nových výrobných postupov, nových trhov či vznik nových typov organizácii. Nemenej dôležitý je aj fakt, že sa mení celková štruktúra spoločnosti a dochádza aj k početnej marginalizácii vrstiev (podľa L. Kopečka napr. roľníci či remeselníci). To následne vyústi aj do jej postupnej ekonomickej likvidácie a úplne vymiznutie zo spoločenskej štruktúry.[6] Tu sa domnievame, že tieto tvrdenia, platia momentálne viac než kedykoľvek predtým a práve preto sme poukazovali na nadčasovosť myšlienok J.A. Schumpetera.
Na druhej strane socializmus, je podľa Schumpetera akási inštitucionálna štruktúra, v ktorej ekonomické záležitosti spoločnosti, nepatria do súkromnej sféry ale práve do sféry verejnej. Novodobý socializmus tak podľa Schumpetera nemožno označovať ako čisto triedne hnutie, ktorému išlo o nastolenie beztriednej spoločnosti. Dôvodom pre toto konštatovanie je napr. fakt, že takéto modernejšie systémové nastavenie dokáže oveľa efektívnejšie riešiť novodobé problémy ľudstva. Nástrojmi na takéto fungovanie má byť disciplína a výkonná resp. efektívna byrokracia.[7] Ako sme sa však už z našej histórie mohli presvedčiť, „výkonná“ alebo prehnaná byrokracia, môže často spadať do defektnej či nefunkčnej byrokracie, čo môže spôsobovať napr. riadenie rôznych aspektov spoločnosti prostredníctvom diktatúry technokratov.
Čo však kritika či rozsiahla debata k Schumpeterovym myšlienkam, na ktorú sme poukázali v úvode našej eseje? Kritiku L. Kopeček interpretuje cez pohľad britského sociológa a profesora politológie Davida Helda.[8] D. Held poukázal konkrétne na tri defektné miesta Schumpetrových koncepcií demokracie. V prvom prípade konštatuje, že problémom je už len samotné východisko Schumpetrových analýz, že existuje výhradne len jedna klasická teória demokracie. V druhom prípade D. Held dodáva, že žiadny model v súčasnosti, nedokáže riešiť všetky signifikantné problémy, ktorými aktuálne politika prechádza. Posledným tretím „slabým“ miestom má byť skutočnosť, model súťaže v elitárstve je rigidný, pretože neuznáva akékoľvek iné možné prístupy v otázkach demokratických teórií.[9]
Na záver by sme len dodali, že napriek protirečeniam či paradoxom, majú vyššie spomenuté tézy J.A. Schumpetera významne miesto pri skúmaní tém, akými sú práve spomínaný kapitalizmus, socializmus či demokracia. Práve samotná demokracia sa môže totiž vyvíjať a posúvať len vďaka takým významným autorom, akým bol aj J.A. Schumpeter.
Zdroje:
[1] LIBERTO, D.: Who Was Joseph Schumpeter, and What Was He Known For? [online], [cit. 11/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.investopedia.com/terms/j/joseph-schumpeter.asp>.
[2] HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, Z.: Demokracia. Teória, modely, osobnosti, podmienky, nepriatelia a perspektívy demokracie. Brno: MU a MPÚ, 2003, s. 178-179.
[3] HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, Z.: Ref. 2, s. 179.
[4] HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, Z.: Ref. 2, s. 180.
[5] HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, Z.: Ref. 2, s. 180-181.
[6] HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, Z.: Ref. 2, s. 181.
[7] HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, Z.: Ref. 2, s. 182.
[8] David Held. [online], [cit. 11/12/2024]. Dostupné na internete: <https://revistaidees.cat/en/autors/david-held/>.
[9] HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, Z.: Ref. 2, s. 188.
Pridaj komentár