Predikcie o vývoji absolútnej chudoby vo svete nie sú vôbec priaznivé, ak vezmeme do úvahy viaceré aktuálne celosvetové výzvy, akou je aj neodvrátiteľná klimatická kríza. Súčasná hranica určujúca stav extrémnej chudoby podľa Svetovej banky a OSN dnes predstavuje 1,90 USD na deň. Táto hranica sa spravidla spája s nedostatkom potravín, kalorickým deficitom, nedostatkom pitnej vody či absenciou základných tovarov potrebných pre kvalitný a dôstojný život. Najkritickejší je v tomto kontexte región subsaharskej Afriky, kde je dlhodobo prítomná humanitárna kríza. Spomenutá hranica, ktorá by mala odzrkadľovať minimálnu potrebu na prežitie, je značne odtrhnutá od reality. Ministerstvo poľnohospodárstva Spojených štátov dospelo v roku 2011 k záveru, že minimálna suma, ktorá by pokryla postačujúce množstvo potravín na deň, predstavuje 5,04 USD (ďalšie potreby ako bývanie, hygienické potreby či zdravotná starostlivosť nie sú zarátané). Môžeme preto konštatovať, že podvyživených detí a ľudí na svete je omnoho viac ako nám prezentujú súčasné relevantné výskumy.[1]
Obhajcovia súčasného globálneho ekonomického systému tvrdia, že priemyselná revolúcia a odštartovanie kapitalizmu stojí za vytrhnutím populácie takmer celého sveta zo stavu extrémnej chudoby. Znamená to teda skutočnosť, že do 19. storočia ľudia ustavične hladovali? Štatistiky dokazujúce podobné tvrdenia sa opierajú o dáta, ktoré podobne ako dáta o súčasnej miere extrémnej chudoby vo svete, nemusia odzrkadľovať realitu ekonomického života ľudí a ich zásobovania zdrojmi potrebnými k životu. Nezohľadňujú rôzne spôsoby nadobúdania základných potrieb a obživy v daných historických obdobiach, akým je samozásobovanie či prístup k spoločným zdrojom.[2] Príkladov, ktoré by nás dokázali presvedčiť o mnohých chybách a nedôslednosti vo výpočtoch ekonomického správania ľudí však nemusia nutne znamenať chybu základných ekonomických tvorivých téz. Z tohto dôvodu si v eseji priblížime nenaplnené prísľuby kapitalizmu (respektíve neoliberalizmu) a koncept homo economicus, ktorý vnímame ako premisu, ktorá musí byť prekonaná, ak je naším cieľom vytvorenie ekonomicky spravodlivej spoločnosti. Ak sa chceme venovať otázke lepšej vízie budúcnosti, musíme sa vrátiť ku koreňom, ktoré tvoria základ súčasných početných zlyhaní neoliberálnych princípov. Súčasný ekonomický systém totiž nie je schopný vyrovnávať sa s výkyvmi a krízami, vytvára ekonomické priepasti, čo umožňuje nadštandardný životný štýl superbohatých na jednej strane a finančnú nestabilitu až extrémnu chudobu na strane druhej. Problém bohatstva a chudoby je totiž skôr vzťahovým problémom než problémom nezmieriteľných protikladov. Riešením nespravodlivej chudoby je spravodlivá redistribúcia bohatstva.
Koncept homo economicus si prisvojili najmä mainstreamové ekonomické teórie a zároveň je základom súčasného globálneho ekonomického systému. Primárnou premisou tejto doktríny je presvedčenie, ktoré vo veľkej miere zjednodušuje vnímanie človeka a dezinterpretuje jeho záujmy či motívy jeho konania. Na ľudské bytosti je skrz túto optiku nazerané ako na inherentne racionálne, chamtivé, sebecké a čisto egostické tvory. Model homo economicus operuje s človekom, ktorý je racionálne zmýšľajúci a jeho bezprostredným cieľom je jeho osobná prosperita a šťastie počas celého svojho života. Jeho konanie je priamo podriadené týmto záujmom, ktoré sa snaží maximalizovať, a to aj na úkor prospechu druhých.[3] Sú teda ľudia racionálnymi a nenasýtnými aktérmi, ktorí sa nikdy nezastavia v úsilí maximalizovať svoj blahobyt? Viaceré prieskumy nám dokazujú iracionálne a impulzívne správanie človeka vo vzťahu k jeho financiám. Príkladom môže byť nadmerné utrácanie, vyberanie úspor až zadlžovanie nízkopríjmových domácností v prípade organizovania svadieb alebo dovoleniek.[4] Napriek tomu, že sa nedostatok financií môže odraziť na oveľa závažnejších a esenciálnejších potrebách (akými sú lieky, bývanie či jedlo), sú ľudia ochotní utrácať nad rámec pri podobných príležitostiach, ktoré by sme mohli nazvať vedľajšími. Tento jav sa netýka len stredných a vyšších vrstiev, finančnú nestabilitu si takto prehlbujú aj chudobné domácnosti. Ľudia sa preukázateľne v živote nesprávajú podľa predpísaných vzorcov a ich konanie nie je vždy motivované racionálnymi dôvodmi. Toto správanie je jedným z hmatateľných protirečení konceptu človeka ako homo economicus.
Zdá sa, že protirečenia nastolené ekonomickým systémom sú do očí bijúce. Snaha o objavenie a vytvorenie všeobecne platných pravidiel a matematických vzorcov, ktorými sa riadi ekonomický život ľudí, predbehla snahy o bližšie poznanie a pochopenie toho, prečo k podobným javom dochádza. Prečo sa stal nakoniec práve racionálny model človeka globálne dominantným pri tvorbe ekonomických vzťahov? Prečo by sme sa snažili popierať ľudskú nevyspytateľnosť a iracionalitu vo vzťahu k jeho ekonomickým rozhodnutiam? Odpoveď nachádzame v zložitých strategických dôvodoch presadzovaných tými, ktorí zo súčasného systému profitujú. Homo economicus je doktrína využívajúca vieru v to, že ľudia sú oddeliteľní a oddelení od okolitého sveta a zároveň sú stredom vesmíru. Na ľudí v pracovnom prostredí je nazerané skôr ako na oddelené individuá, ľudských kapitalistov uvrhnutých do nezastaviteľnej súťaže, ktorí strácajú kolektívny charakter, možnosti kolektívneho vyjednávania sa postupne vzďaľujú, zatiaľ čo do popredia sa dostáva prekarizovaná práca.
Viera v to, že sa človek vyvinul v homo economicus sa stala podkladom pri kreovaní ekonomických pravidiel a sociálnych štruktúr, čím znemožňuje budovanie sociálne spravodlivých a silných komunít, založených na prosperite pre všetkých. Na naše sociálne vzťahy a interakcie vplýva tým, že rozkladá a znekvalitňuje naše osobné a pracovné väzby s ostatnými členmi spoločnosti. Ak totiž veríme, že sa všetci na svete nachádzame s cieľom maximalizácie vlastného šťastia a prospechu aj za cenu utrpenia iných, v takýchto štruktúrach je takmer nemožné budovať dôveru v komunitu, alebo dôveru v rámci pracovných vzťahov. Napriek tomu, že nám svet ukazuje jeho prepojenosť na úrovniach ako spoločenských, tak aj environmentálnych, sa mainstreamová ekonómia opiera o individualizovaného človeka vytrhnutého od svojich koreňov. V systéme, v ktorom veríme, že každého ženú jeho vlastné egoistické záujmy a zároveň sú vo vzájomnom neprestajnom súperení, je takmer nemožné budovať základy ekonomiky na dôvere a spolupráci.
Potrebu viacúrovňovej spolupráce a pevných medziľudských vzťahov s cieľom prežitia, nám zdôrazňujú aj evolučné výskumy. David Sloan Wilson, americký evolučný biológ, zistil, že súťaž je prospešná pre jednotlivca, zatiaľ čo spolupráca pomáha spoločnému dobru. Ľudské povahové črty, akými sú altruizmus, pomoc, zdieľanie, empatia, spolupráca, darcovstvo a dobrovoľníctvo, sú skôr evolučnými adaptačnými črtami.[5] Sklony k nezištnej pomoci druhým je možné pozorovať už u štrnásť mesačných detí, ktoré dokážu pomáhať napríklad mladším deťom, ktoré sa nedokážu ešte kvôli svojej motorike dostať k jedlu alebo hračkám, no takisto sa dokážu vzájomne komfortovať a utešovať.[6] Ako by asi vyzeral svet postavený na týchto črtách ľudskej prirodzenosti? Odjakživa nám bolo mainstreamovou ekonómiou prezentované, že ľudia sú fundamentálne chamtiví a sebeckí. Pravdepodobnejšia je skôr skutočnosť, že ľudské správanie závisí od situácie a podmienok, v ktorých sa človek nachádza.
Ekonomickej nerovnosti, klimatickej nespravodlivosti a ďalším závažným spoločenským problémom vytvára priestor systém dominanncie a moci, ktorou disponuje približne percento populácie. Homo economicus je základom systému, ktorý potvrdzuje súčasnú mocenskú štruktúru ospravedlňovaním extrémnej nerovnosti bohatstva a príjmov, privatizácie verejných zdrojov a vlád, ktoré ukladajú prísnejšie opatrenia pre obyvateľstvo namiesto toho, aby uprednostňovali spoločný blahobyt. S cieľom prebudovania dnešnej spoločnosti na slobodnejšiu, rovnejšiu a spravodlivejšiu, musíme prekonať dominujúce princípy nekonečného konzumu, maximalizácie komfortu a šťastia, keďže tieto princípy neprinášajú hodnoty pestujúce spoločné dobro. Musíme sa vzdať myšlienky, že spotreba a konzum nám prinášajú šťastie. Systém, v ktorom sme nútení kvôli prežitiu pracovať na pozíciách, ktoré nás vnútorne nenapĺňajú, neobohacujú a neposkytujú dostatok kvalitného voľného času na oddych, regeneráciu a záujmy, sa nesmie stať systémom, s ktorým sa uspokojíme. Zdravá ekonomika by mala vytvárať priestor pre rozkvet ľudstva a našich vzťahov, mala by nám dokázať zabezpečiť dostatok času na rodinu, priateľov a nás samotných. Z tohto dôvodu sa domnievame, že práve systematické zmeny v ekonómii sú kľúčové pre nastolenie systému, v ktorom stoja v popredí ľudia a planéta namiesto profitu. Nepodmienený základný príjem vníma odborná verejnosť ako jednou z reálnych možností riešenia dôsledkov, ktoré prináša zrýchľujúca sa automatizácia. Ako sme však už v eseji naznačili, redefinícia práce a ekonómie, ak má byť úspešná, bude musieť zohľadniť všetky úskalia, na ktorých dnes zlyhávame a vrátiť sa tak k primárnym problémom našich vzťahov a usporiadania spoločnosti. Tézy, z ktorých súčasný systém vychádza a ktoré sú pre neho charakteristické, sú zároveň našou odpoveďou, ako sa z tejto situácie dokážeme dostať. Dokážeme to práve tým spôsobom, že sa odnaučíme všetko, čo sme doteraz vyzdvihovali a považovali za nemenné.
Zdroje:
HICKEL, J.: Could you live on $1.90 a day? That’s the international poverty line. 1. november 2015 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/global-development-professionals-network/2015/nov/01/global-poverty-is-worse-than-you-think-could-you-live-on-190-a-day>.
HICKEL, J.; SULLIVAND, D.: Capitalism and extreme poverty: A global analysis of real wages, human height, and mortality since the long 16th century. január 2023 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: < https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0305750X22002169>.
FLEMING, P.: The Death of Homo Economicus. Work, Debt and the Myth of Endless Accumulation. London: Pluto Press, 2017, s. 87 – 125.
PYE, J.: Wedding Debt Is Up And Traditions Are Out. 30. september 2019 [online], [cit.25 /5/2023] Dostupné na internete: <https://www.debt.com/news/wedding-debt-average/>.
TOMASELLO, M.; WARNEKEN, F.: Helping and Cooperation at 14 Months of Age. Leipzig: Max Planck Institute for Evolutionary Anthropology, s. 272 – 290.
WILSON, D. S.: Evolution for Everyone: How to Increase Acceptance of, Interest in, and Knowledge about Evolution. PLoS Biology, 2005.
Pridaj komentár