Rusko ako koncept siaha do 9. storočia, keď bolo združením východoslovanských kmeňov pod názvom Kyjevská Rus so sídlom v Kyjeve. V 13. storočí sa však tento štátny útvar dostáva pod kontrolu Mongolska, v čo vyústil presun vládnucej dynastie k okoliu Moskvy. Moskovské kniežatstvo sa spod mongolskej nadvlády dostáva koncom 15. storočia, kedy sa na trón dostáva prvý ruský cár Ivan Hrozný. Ten začína s konsolidáciou moci jednotlivca a do praxe zaviedol teóriu útoku ako najlepšej obrany. Za jedného z najvýznamnejších ruských vládcov je považovaný Peter Veľký, ktorému sa z Ruska v 18. storočí podarilo vybudovať svetové impérium. Katarína Veľká pokračovala v jeho zahraničnej politike, Rusko expandovalo smerom viac na západ s cieľom vytvoriť z monarchie významnú európsku veľmoc. Posledným ruským cárom bol Mikuláš II., ktorý nebol schopný reagovať na spoločenské a svetové výzvy, čo v konečnom dôsledku priviedlo monarchiu k zániku.[1]
Veľká októbrová socialistická revolúcia vedená boľševikom Vladimírom Leninom v roku 1917, pod známym heslom „Proletári všetkých krajín spojte sa!“ znamenala definitívny koniec monarchistického usporiadania a postupný zrod veľkého a silného Zväzu sovietskych socialistických republík.
Zväz sovietskych socialistických republík si prešiel niekoľkými etapami vývoja zahraničnej diplomacie. Prvá etapa súvisí so vznikom ľudového komisára pre zahraničné veci a dôraz sa kládol najmä na snahy o západné uznanie ZSSR. Za prvotný úspech zahraničnej politiky nového štátu sa považuje roku 1924, kedy sa podarilo Moskve nadviazať oficiálne diplomatické vzťahy s Talianskom, Francúzskom a Veľkou Britániou. Spojené štáty americké uznali ZSSR zo západných mocností ako posledné, a to až v roku 1933. Po konci druhej svetovej vojny v roku 1945 sa ZSSR, ako ekonomicky zruinovaná víťazná veľmoc podieľala na založení OSN s cieľom zachovania mieru vo svete. Ďalšie obdobie sa vyznačuje bipolárnym konfliktom medzi ZSSR a USA, na základe ktorého sa súperilo o post svetového hegemóna. Za koniec studenej vojny sa považuje summit lídrov ZSSR a USA na ostrove Malta 2. decembra 1989.[2] Avšak postupná únava a sklamanie obyvateľstva, hodnotová a politická kríza prispela k postupnému zániku Zväzu sovietskych socialistických republík v roku 1991.
Ako sme už spomínali v predchádzajúcom odseku, Ruská federácia ako najväčší nástupnícky štát ZSSR a zároveň rozlohou najväčší štát sveta mal po svojom vzniku zložitú úlohu, ktorou bola najmä celková obnova politického systému, ktorý v štáte fungoval od roku 1917.
Novovzniknutý štát na čele s prvým ruským prezidentom Borisom Jeľcinom sa musel koncom 90. rokoch 20. storočia vysporiadať najmä s obrovskou spoločenskou a hospodárskou krízou, slabou ústrednou vládou a veľkým vplyvom ruských oligarchov. Ministerstvo zahraničných vecí RF dostalo za úlohu vypracovať dokument pod názvom Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie, v ktorom sa bude definovať postavenie Ruskej federácie v medzinárodnom systéme. Vlastnú koncepciu zahraničnej koncepcie prijal novozvolený prezident Vladimír Putin v roku 2000, ktorá sa v priebehu rokov viackrát novelizovala.[3] Najnovšia verzia, ktorej sa budeme neskôr venovať, bola prijatá rok od začiatku vojny na Ukrajine, teda koncom marca 2023.
Vzhľadom na svoju bohatú históriu a tradíciu sa na začiatku 21. storočia začína formovať nový koncept ruskej zahraničnej politiky, ktorý začína s dôraznejším presadzovaním vlastných národných záujmov. Nová generácia ruskej vládnucej elity pochopila, že už to nie je vojenská sila, ktorá bola základným atribútom v súboji veľmocí v studenej vojne, ale predovšetkým sila ekonomická, ktorá predurčuje silu štátu v 21. storočí. Ruská vláda v roku 2003 prijala Energetickú stratégiu Ruska do roku 2020, v ktorej sa uvádza: „Rusko disponuje veľkými zásobami energetických surovín a obrovským palivo-energetickým komplexom, ktorý predstavuje základ rozvoja ekonomiky a nástroj realizácie vnútornej i zahraničnej politiky… Naším cieľom je čo najefektívnejšie využiť tieto zdroje.“[4] Dovolíme si tvrdiť, že sa za dvadsať rokov podarilo ruským politikom tieto zdroje naplno využívať, čoho výsledkom je, že v súčasnosti patrí RF jedenásta priečka najväčších ekonomík sveta.
Administratívy bývalých amerických prezidentov Billa Clintona a Georga W. Busha sa vydali cestou rozširovania NATO smerom na západ, pričom sa snažili presviedčať ruských politikov, že približovanie cudzích vojsk k ich hraniciam pre nich nepredstavuje žiadne bezpečnostné riziko.[5] RF sa vďaka tomuto rozširovaniu Severoatlantickej aliancie smerom k jeho hraniciam cíti byť ohrozená, keďže za posledných 500 rokov bolo Rusko napadnuté hneď niekoľkokrát. V roku 1605 ich napadli Poliaci, neskôr v roku 1708 Švédi, za ktorými v roku 1812 nasledovali Francúzi pod vedením Napoleona. Nemci sa pokúšali dobiť ruské územie v rokoch 1914 a 1945, no neúspešne. V priemere tak bojovali Rusi na Severoeurópskej nížine každých tridsať až tridsaťpäť rokov.[6]
Podľa viacerých autorov sa ruské vedenie domnieva, že Západ má ambície získať pod svoj zahranično-politický vplyv ďalšie a ďalšie štáty a stať sa tak dominantným prvkom v unipolárnom usporiadaní sveta. Západný vplyv sa rozširoval do malých štátov východnej Európy až príliš hladko. Na ruskej strane sa však stupňoval odpor voči Západu s pribúdajúcimi plánmi začlenením Ukrajiny do západných štruktúr. RF považuje vstup Ukrajiny do NATO za absolútne neakceptovateľný a úplné prekročenie červenej čiary. Ruský spisovateľ Alexander Lukin vo svojej knihe Rusko a Čína: nové zblíženie uvádza hneď niekoľko dôvodov pre oprávnené ruské bezpečnostné obavy. Podľa jeho názoru nie RF, ale Západ zničil po rozpade ZSSR príležitosť vytvorenia nového systému globálnej politiky, založenej na medzinárodnom práve. Nie RF, ale Západ využil svoje dočasné silné postavenie k narušeniu celistvosti hraníc slabších štátov a porušil tým platné zmluvy. Nie RF, ale Západ zámerne rozvrátil povojnový právny poriadok, ktorý bol založený na suverenite štátov. Nie RF, ale Západ vyvíjal tlak na Medzinárodný súdny dvor, aby rozhodol, že jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova nie je porušením medzinárodného práva. Ruská federácia sa opakovane vyhradzovala a varovala, že odtrhnutie Kosova od Srbska, vojenské akcie v Iraku a Líbyi či bombardovanie Juhoslávie podkopávajú medzinárodne platný právny poriadok. Zmenu v aplikovaní zahraničnej politiky RF priniesol predovšetkým rok 2014, kedy došlo k ruskému anektovaniu ukrajinského polostrova Krym. RF týmto krokom dala svetu jasne najavo, že už ďalej odmieta dodržiavať medzinárodné pravidlá. Západ tento krok jasne odmietol a považuje to za vážne porušenie územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc zakotvených v Helsinských dohodách.[7] Na základe uvedeného môžeme skonštatovať, že predstavitelia ruskej strany majú hneď niekoľko reálnych dôvodov na to ak tvrdia, že v prípade Krymu je to len povrchné pokrytectvo Západu. Od roku 2014 sa stáva výrazným rysom zahraničnej a bezpečnostnej politiky RF predovšetkým orientácia na politiku, v ktorej prevládajú národné záujmy nad princípmi.
Ak sa vrátime k zahranično-politickej koncepcii Ruskej federácie novelizovanej v roku 2013, nájdeme v nej viacero dôležitých poznatkov. Opakovaným prvkom, ktorý obsahovali aj predošlé prijaté koncepcie, je snaha o vytvorenie multipolárneho usporiadania sveta, ako žiadúci model medzinárodného poriadku. Dôraz sa kladie na suverenitu RF a pripomína jeho silný mocenský potenciál. Koncepcia z roku 2013 vníma Západ ako zdroj zvyšujúcej sa nestability v medzinárodnom prostredí a obviňuje ho zo zasahovania do vnútorných záležitostí suverénnych štátov. RF v tomto dokumente vyjadrila záporný postoj k rozširovaniu Severoatlantickej aliancie a označila to za hlavné bezpečnostné riziko pre Ruskú federáciu.[8] Novelizáciu tohto základného dokumentu, ktorý určuje smerovanie zahraničnej politiku štátu, svojím podpisom schválil ruský prezident Vladimír Putin v roku 2016. RF na základe tejto novelizácie stále považuje rozširovanie štruktúr NATO smerom na východ za hlavnú bezpečnostnú hrozbu, no podľa ruskej diplomacie je hrozba vojny svetových mocností nízka. Podľa správy sa však zvýšili riziká vzniku regionálnych konfliktov, do ktorých môžu byť zapojené svetové mocnosti. Zároveň sa v dokumente píše, že Ruská federácia má záujem o rozvoj vzájomných vzťahov založených na základe rovnosti.[9] Je pravdepodobné, že ruská stratégia novelizovaná v roku 2016 predpokladala dnešný vývoj na Ukrajine. Táto vojna však už nepredstavuje len regionálny konflikt, ale jej výsledok závisí na rozhodnutiach štátov celého sveta.
Po roku vojny na Ukrajine prichádza RF s novou, 42-stranovou Koncepciou zahraničnej politiky Ruskej federácie. Po jej schválení dňa 31.3.2023 ruský prezident Vladimír Putin uviedol, že „koncepciu bolo nevyhnutné pozmeniť, v dôsledku radikálnych zmien vo svete… aktualizovaná koncepcia predstavuje základ pre nasledujúce obdobie Ruska na medzinárodnej scéne.“[10] Podľa ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova je hlavnou úlohou novej ruskej zahraničnej politiky nastolenie multipolárneho svetového poriadku s dôrazom na rovnosť všetkých štátov. Tvrdí, že voči Ruskej federácii je vedený nový druh hybridnej vojny Západu, ktorý sa snaží oslabiť RF v každom možnom smere. Podľa jeho slov je v koncepte vysvetlená vízia vytvorenia vyváženejšieho a spravodlivejšieho svetového poriadku.[11] Samotný dokument označuje ČĽR a Indiu za svojich hlavných spojencov na medzinárodnej scéne, pričom zdôraznil dôležitosť prehlbovania väzieb a koordináciu s priateľskými a suverénnymi centrami moci na euroázijskom kontinente. Strategické partnerstvo s Indiou je podľa ruskej strany založené na viacerých stabilných pilieroch – politika, obrana, spolupráca v boji proti terorizmu a spolupráca vo vesmíre i energetike. „RF bude pokračovať v budovaní strategického partnerstva s Indickou republikou s cieľom posilniť a rozšíriť spoluprácu vo všetkých vzájomné výhodných oblastiach.“[12] Kým v predchádzajúcich strategických dokumentoch ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie predstavovalo pre RF hlavné bezpečnostné riziko rozširovanie NATO smerom na východ, tak v súčasnosti sú už za najväčšiu hrozbu pre Ruskú federáciu označované vyslovene Spojené štáty americké.
Zdroje:
[1] MARSHALL T.: V zajatí geografie. Premedia 2017, s. 20-21.
[2] KREJČÍ O.: Geopolitika Ruska. Praha: Professional Publishing 2017, s. 183-223.
[3] KREJČÍ O.: Geopolitika Ruska. Praha: Professional Publishing 2017, s. 370.
[4] ERSHOV Y.A.: Energetická stratégia Ruska do roku 2020: plusy a mínusy novej energetickej stratégie Ruskej federácie. [online], [cit.2004]. Dostupné na: <https://iq.hse.ru/news/177844267.html>.
[5] LUKIN A.: Čína a Rusko: nové sblížení. Praha: Filosofia 2021, s. 38.
[6] MARSHALL T.: V zajatí geografie. Premedia 2017, s. 19.
[7] LUKIN A.: Čína a Rusko: nové sblížení. Praha: Filosofia 2021, s. 37-41.
[8] RODKIEWICZ W.: The Russian Federation ´s foreign policy concept. [online], [cit. 20/12/2013]. Dostupné na: <https://www.osw.waw.pl/en/publikacje/analyses/2013-02-20/russian-federations-foreign-policy-concept>.
[9] Dekrét prezidenta Ruskej federácie z dňa 30.11.2016 číslo 640. [online]. Dostupné na: <http://www.kremlin.ru/ acts/ bank/41451>.
[10] Global changes lead to revisions of Russian foreign policy concept – Putin. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <https://tass.com/politics/1597385>.
[11] Russia ´s new foreign policy concept stresses equality of countries – Lavrov. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <https://tass.com/politics/1597831>.
[12] Koncepcia zahraničnej politiky Ruskej federácie. [online], [cit. 31/03/2023]. Dostupné na: <http://kremlin.ru/ events/president/news/70811>.
Pridaj komentár