Boj, ktorý zvádza autorita a sloboda nachádzame naprieč celými dejinami. Na jednej strane, v priebehu vývoja sociálno-politického myslenia, sa objavujú teórie v prospech slobodného vyjadrovania názorov, na strane druhej sa prelínajú s postulátmi nevyhnutnej regulácie mienkotvorných ideí pre všeobecné blaho spoločnosti. Súčasnosť nám ukazuje, že tak ako je nevyhnutné zabezpečiť ľuďom priestor pre možnosť vyslovenia svojho presvedčenia bez strachu pred trestom, či iným spôsobom útlaku, je bezbrehá tolerancia aj intolerantných myšlienok nebezpečná. Hľadanie balansu medzi extrémami zostáva nekončiacim úsilím každej doby.
V dnešných časoch sú hlavným sprostredkovateľom informácií médiá, ku ktorým má prístup väčšia časť svetovej populácie. S tým sa spája aj fenomén preinformovanosti, t. j. ľudia sú zaplavení množstvom správ a je problém rozoznať, na čo sa zamerať. Pričom tí, ktorí dokážu rozlíšiť podstatné od nepodstatného, získavajú moc.[1] V masmediálnej komunikácii sú taktiež využívané viaceré techniky a psychologické stratégie, ktorými si dokáže jednotlivec či skupina získať prevahu v ovplyvňovaní druhých. Týmito prostriedkami sú napríklad čas vysielania, prispôsobená agenda setting, zdanlivá objektivita, stereotypy, atď.[2] Z rôznych strán na ľudí číhajú špecificky štruktúrované a cielené myšlienky postavené na „veľkých“ frázach, ktoré sú však vnútorne prázdne, no vzbudzujú ilúzie ľahkého riešenia existujúcich problémov (napr. nesplniteľné politické sľuby).
Slová majú obrovskú moc, ktorá súvisí s podvedomým vyvolávaním obrazov nezávislých na ich reálnom význame. Pôsobivosť a veľkoleposť niektorých pojmov (napr. demokracia, rovnosť) znie v našich mysliach zvučne a lákavo, avšak ich obsah môže byť v rôznych situáciách a kontextoch nejasný.[3] Zjednodušovanie, časté opakovanie tvrdení, apel na city, hyperbolizácia či spochybňovanie niektorých (historických) udalostí sú pomerne frekventovane využívané metódy pri ovplyvňovaní okolia. Môže sa dokonca javiť, že „zámerom je ovládnutím jazyka ovládnuť myslenie ľudí na spôsob Orwellovho newspeaku.“[4]
Na to, aby človek odhalil, že prezentovaná idea (či už politikmi, médiami…), aj keď pôsobiaca vierohodne, sa v skutočnosti môže skrývať len za oparom floskúl a významovo prázdnych slov, je nutné mať isté poznanie. Vedomostiam však častokrát chýba nejaká syntetizujúca sila – nadobúdame poznatky síce rýchlo, ale rovnako rýchlo je možné ich aj zabudnúť.[5] Je nutné si zároveň uvedomiť, že informácie samy o sebe ešte nie sú vedením – každý sa musí naučiť ako a kde ich relevantne použiť.[6] Človek by sa mal usilovať o vlastné zdokonaľovanie sa a čo môže byť lepšou zárukou pred hrozbou nezmyselných a nepodložených názorov, než ich overovanie?
Skepsa, nie ako nedôvera voči všetkému povedanému, počutému či videnému, ale ako žiadúce spochybňovanie, vďaka ktorému môže človek diskutovať sám so sebou by mala byť využívaným nástrojom v komunikácii. Aby teda jednotlivec, a s ním aj spoločnosť, mohol nastúpiť na cestu pravdy prostredníctvom diskusie, musí si najprv uvedomiť, že absolútna istota správnosti názoru neexistuje. Otec projektu otvorenej spoločnosti, Karl Raimund Popper, tvrdí, že „niet neomylného kritéria pravdy: nikdy, alebo takmer nikdy si nemôžeme byť celkom istí, či sme sa nezmýlili.“[7] Človek nikdy nevie, či len zaslepene nekráča za svojou subjektívne vytvorenou domnienkou, ktorej pravdivostná hodnota je neznáma.
Podľa tohto popredného filozofa, pravda nie je jednoznačne uchopiteľná, preto pri jej hľadaní musíme uplatňovať buď našu fantáziu, alebo skrze pokus-omyl a postupné odhaľovanie našich predsudkov, rozoberať vytýčenú oblasť skúmania.[8] Kritické sebaskúmanie je najlepšou spätnou väzbou, ktorú človek môže získať a zároveň sa učí „zostať pri zemi“ bez snahy arogovať si neomylnosť svojich názorov.
John Stuart Mill, politický teoretik, taktiež zastáva názor, že každý človek je omylný a absolútna istota neexistuje. Ak by sme si osobovali moc rozhodovať o správnosti istého tvrdenia a navykli si veriť v kategorickú správnosť našich vlastných názorov, umlčali by sme tým diskusiu a privlastnili si neomylnosť. Rovnako, ak sa pozrieme na historické obdobia v retrospektíve, prídeme na to, že názory dnes všeobecne uznávané, by v minulosti boli považované za herézy. „Nikdy si nemôžeme byť istí, že mienka, ktorú sa snažíme potlačiť, je falošná.“[9]
Mill aj Popper si však uvedomujú isté hranice slobody, ak ide o zásah do práv druhého. Žiadna tolerancia nesmie byť neobmedzená, inak by poľahky mohla viesť k sebadeštrukcii spoločenstva. Avšak skôr než tolerancia, je to naša spoločenská neznášanlivosť, ktorá sa objavuje paradoxne aj v demokracii. Už síce človeka nepripravuje o život, nesnaží sa (viac-menej) skrze cenzúru potlačiť všetky protichodné názory, ale tým, že podnecuje ľudí, aby skrývali svoje názory alebo sa vzdávali úsilia o ich šírenie, uháša ducha pokroku.
Každé riešenie istého problému so sebou vždy prináša nové nevyriešené otázky, pretože čím viac sa dozvedáme, čím väčšiu hĺbku dosahuje naše poznanie, tým si jasnejšie uvedomujeme našu vlastnú nevedomosť. Avšak napriek bezhraničnej nevedomosti, sa vždy oplatí poznávať a diskutovať o výsledkoch nášho bádania. Bez diskusie neexistuje priblíženie sa objektívnej pravde, a bez hľadania niet poznania, ktoré sa významne spolupodieľa na rozvoji jednotlivca i celej spoločnosti. Skrze načúvanie protiargumentom, sebakritiku a reflexiu zo strany druhých, si človek osvetľuje vlastné stanovisko. Ľudské myslenie by sa nepohlo, ak by sa vyhýbalo náročným otázkam a bálo sa čeliť múrom konformity.
Zdroje:
[1] NYE, J. S., Jr.: Soft Power: The Means To Success In World Politics. New York: PublicAffairs, 2004, s. 105 – 106.
[2] ČULENOVÁ, E.: Verbálna manipulácia. Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 40.
[3] LE BON, G.: Psychologie davu. Praha: Portál, 2016, s. 65 – 66.
[4] BRESTOVANSKÝ, M.: Úvod do mediálnej výchovy. Trnava: PF TU, 2010, s. 65.
[5] LIESSMANN, K. P.: Teorie nevzdělanosti: omyly společnosti vědění. Praha: Academia, 2008, s. 9 – 10.
[6] ŠEDÝ, J.: Kritické myšlení. Praha: Galén, 2021, s. 23.
[7] POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta. Bratislava: Archa, 1995, s. 180.
[8] POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta, Bratislava: Archa, 1995, s. 144.
[9] MILL, J. S.: O slobode. Bratislava: Iris, 1995, s. 22.
Pridaj komentár