Dejiny Afganistanu sa celkovo vyznačujú mnohými konfliktmi, jednak vnútorného charakteru vzhľadom na heterogenitu obyvateľstva, no rovnako aj zásahmi vonkajších aktérov snažiacich sa presadiť svoje mocenské nároky na danom území. Dosiaľ sa však nikomu nepodarilo ovplyvniť politické procesy Afganistanu, či vojensky tu dominovať natoľko, aby sa v moderných dejinách mohol z dlhodobejšieho hľadiska označiť za víťaza v strete s týmto štátom.
Afganistan už od 19. storočia možno považovať za strategické miesto pre viaceré kolonizačné mocnosti – predovšetkým pre Britániu a Rusko, ktoré sa najvýraznejšie angažovali v tejto časti Strednej Ázie. Ruský záujem spočíval v snahe o získanie prístupu k Arabskému moru a Indickému oceánu skrze Afganistan, ktorý leží na tejto trase smerom na juh. Británia zasa považovala toto územie za priestor hlbšieho prenikania z Indie smerom k Číne, Tibetu a rieke Jang-c´-ťiang.[1] Afganistan stál na ceste rozširovania vplyvu týchto dvoch relevantných geopolitických hráčov.
Označovaný ako tzv. Veľká hra (The Great Game) je mocenský stret britskej a ruskej angažovanosti v danom regióne,[2] ktorý definitívne skončil po tretej britsko-afganskej vojne na začiatku 20. storočia. V nasledujúcom období dochádza k viacerým reformám v Afganistane a vnútropolitickým zmenám, ktoré vyústili do nástupu Šáha Muhammada Záhira vo vedení štátu v roku 1933. Jeho zámerom bola modernizácia štátu, centralizácia a prehĺbenie vzťahov so Sovietskym zväzom.[3] Po druhej svetovej vojne sa snažil Afganistan o udržiavanie dobrých vzťahov ako so ZSSR, tak aj so Spojenými štátmi americkými. No v období studenej vojny, kedy znepriatelené strany nebojujú proti sebe otvorene, ale predsa sa snažia udržať si väčší vplyv než protistrana, sa Afganistan stal istou podobou nárazníkového štátu v bipolárnom svete.
Pre pochopenie sovietsko-afganskej vojny je však potrebný krátky kontext priebehu tejto skutočnosti. V apríli 1978 sa dostala pučom k moci afganská marxistická strana – Ľudová demokratická strana Afganistanu (ĽDSA). Nový režim požiadal Moskvu o pomoc, pričom v decembri 1978 podpísali so Sovietskym zväzom Zmluvu o priateľstve, dobrom susedstve a spolupráci.[4] Sovietsky zväz sa mohol tešiť z kooperatívnych vzťahov s Afganistanom, ale iba do času, kedy začalo dochádzať k nespokojnosti afganského ľudu a nezhodám vo vedení ĽDSA. Priamym vyústením týchto skutočností bola sovietska vojenská intervencia, resp. so sovietskou podporou zvonku uskutočnený štátny prevrat, ktorý sa uskutočnil 27. decembra 1979, kedy sovietske špeciálne jednotky prepadli dôležité inštitúcie v hlavnom meste Afganistanu a zabili vtedajšieho prezidenta Amína.[5]
Prevrat bol síce uskutočnený pomerne rýchlo – za dva týždne boli vládne inštitúcie a dôležité afganské mestá v rukách Červenej armády.[6] Rýchle víťazstvo mohlo ozaj posilniť imidž a mocenskú projekciu v rámci regiónu. Avšak od svojho krátkodobého plánu ZSSR čoskoro upustil a uvedomil si svoju rolu v kontexte obnovy Afganistanu.
S cieľom ZSSR posilňovať svoju geopolitickú pozíciu súvisí aj silová projekcia, ktorou sa Sovietsky zväz snažil naplniť svoju „morálnu povinnosť“ chrániť rozširujúci sa komunizmus aj v štátoch mimo krajín ZSSR. Zvrhnutie ĽDSA by znamenalo aj oslabenie dôveryhodnosti východného bloku.[7] Tzv. prozápadný Afganistan by značne poškodil obraz celého sovietskeho bloku. Zároveň L. I. Brežnev uviedol ako ďalší motív pre sovietsky zásah: „reálne nebezpečenstvo, že Afganistan príde o svoju nezávislosť a zmení sa v imperialistické vojenské nástupište pri južných hraniciach našej zeme…“[8]
ZSSR sa musel postaviť aj na odpor v islamskom svete, pretože Moskva teraz čelila potenciálne nepriateľskému štátu, hraničiacemu s moslimskými republikami sovietskej Strednej Ázie. Sovietsky zväz sa obával presunu radikalizmu na sever[9] a neželal si, aby došlo k islamskému „obrodeniu“ jeho vlastného moslimského obyvateľstva. V mnohom však takáto intervencia podkopala právoplatnosť nového režimu v Afganistane a poskytla povstalcom možnosť odvolávať sa na islamský princíp džihádu v podobe obrannej reakcie na pozadí ideologickej legitimity.[10] Sovietske politbyro podcenilo zásadnú rolu islamu v afganskej spoločnosti.
Sovietsky zväz sa usiloval aj o ekonomickú angažovanosť, kedy poskytoval Afganistanu výraznú vojenskú pomoc, aby na danom území vytvoril sily schopné zaistiť bezpečnosť režimu. Zároveň sa rozvinula iniciatíva implementácie ekonomického (komunistického) modelu, ktorý ale nebol v súlade s tradičnými afganskými hodnotami, čo nepomáhalo jeho legitimizácii.[11] Taktiež tu nastal problém, keď sovietska armáda začala v rámci silnejúceho odboja uplatňovať brutálne postupy vojenského správania v Afganistane, ako zastrašovacie údery letectva, subverzné činnosti, vojenské čistky, zamínovanie veľkého priestoru či bombardovanie civilných objektov, dobytka a podobne, čím rastu afganskej ekonomiky nijako neprospievala. Zničená úroda, opúšťanie vlastnej pôdy majiteľmi z obáv o život, či neschopnosť zabezpečiť ekonomickú udržateľnosť vlastnými silami bez zahraničnej pomoci, bola výsledkom takmer dekády sovietskej snahy o postavenie pevných základov hospodárstva v Afganistane.
Veľký vplyv na priebeh sovietskej invázie malo aj zapojenie sa externých aktérov do diania. Afganskú zastupiteľskú vládu podporovali mudžahedínski povstalci, ktorí bojovali proti Sovietom. Tí boli podporovaní sekundárnymi aktérmi – Spojené štáty, Pakistan, Čína, Egypt a Saudská Arábia – ktoré zásobovali povstalcov v boji proti ZSSR.[12] Práve jednou z najbežnejších stratégií, ktoré pri konfrontácii s medzinárodnými nepriateľmi možno uplatniť, je financovanie, ukrývanie a sponzorovanie povstaleckých organizácií, povstalcov alebo „teroristických“ skupín“.
V afganskej kríze však nejde len o samotný Afganistan, ale aj o dichotómiu celosvetový mier verzus vojna. V 60. – 70. rokoch 20. storočia prevládala na medzinárodnom poli snaha o détente – uvoľňovanie napätia a normalizáciu vzťahov. Avšak „zdrojom nebezpečných, svetový mier ohrozujúcich konfliktov nie sú revolúcie, ani pokrokové prerody s nimi späté, ale pokusy vnútiť prebudeným národom poriadky, ktoré tieto národy odmietajú.“[13]
Sovietska vojenská invázia sa vyznačovala viacerými chybami a žiadne vojenské opatrenia nepomáhali ZSSR definitívne zvíťaziť nad povstalcami. V rámci bojov v Afganistane boli použité zbraňové systémy, napríklad tanky, ktoré sú využiteľné pre klasickú konvenčnú vojnu, avšak v špecifickom horskom teréne Afganistanu svoje prednosti nemohli plnohodnotne využiť vzhľadom na to, že ani tradičné poňatie boja (v podobe priameho súboja) nebolo možné realizovať. Dôvodom bolo vedenie gerilovej opotrebovacej vojny vzbúrencami, pri ktorej sa priamej konfrontácii úspešne vyhýbali.[14] Vycvičenosť sovietskej armády pre tento spôsob bojov bola oproti afganskej mudžahedínskej značne slabšia, rovnako absentovalo aj poznanie kultúrnych vzorcov, ktoré by pomohlo pochopiť odhodlanosť protivníka.
V roku 1986 vodca ZSSR, Michail Gorbačov, na zasadnutí Politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu prehlásil: „V Afganistane bojujeme už šesť rokov. Ak nezmeníme svoje postoje, tak tam budeme bojovať ešte 20-30 rokov.“[15]
Predstava Sovietskeho zväzu stabilizovať krajinu a následne sa stiahnuť sa ukázala ako nereálna. „Sovietska vojna v Afganistane opäť potvrdila, že žiadna veľmoc nikdy úspešne nedobyla túto zem, ktorá pri všetkej svojej odľahlosti leží na strategicky dôležitej križovatke impérií.“[16] Tento sovietsky neúspech poukázal na skutočnosť, že len vojenská prevaha nevedie k jednoznačnému víťazstvu.
Invázia a stiahnutie sovietskych vojsk v roku 1989 z tohto územia pretavili skôr do diskreditácie samotného ZSSR a stali sa urýchľovačom zásadných zmien a rozpadu tohto štátneho celku.[17] Pre Spojené štáty výsledok intervencie sovietskeho režimu v Afganistane pôsobil uspokojujúcim dojmom, pretože Afganistan začal byť označovaný ako tzv. sovietsky Vietnam. Pre Ameriku a Západ symbolizoval Afganistan posledné pokorenie ZSSR a definitívne víťazstvo studenej vojny.[18] V konečnom dôsledku sovietsko-afganská vojna po sebe zanechala nestabilné koalície islamských organizácií, mnoho skúsených bojovníkov i veľké množstvo vojenského vybavenia. Terorizmus ako problém Afganistanu má zárodky už v časoch sovietsko-afganského konfliktu. A teda cesta k 11. septembru 2001 začala už tu, sovietskou inváziou do Afganistanu v roku 1979.
Zdroje:
[1] HYNEK, N. (a kol.): Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy, s. 15.
[2] HOPKINS, B. D.: The Making of Modern Afghanistan, s. 34
[3] WAISOVÁ, Š.: Řešení konfliků v medzinárodních vztazích, s. 43.
[4] RO’I, Y.: The Bleeding Wound – The Soviet War in Afghanistan and the Collapse of the Soviet System, s. 10.
[5] HYNEK, N. (a kol.): Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy, s. 29.
[6] MINKOV, A.; SMOLYNEC, G.: Economic Development in Afghanistan During the Soviet Period, 1979-1989: Lessons Learned from the Soviet Experience in Afghanistan, s. 1.
[7] LIFFITON, A.: The Soviet-Afghanistan War: Direct and Indirect Intervention
[8] BRÖNNER, W.: Afghánistán: Revoluce a kontrarevoluce, s. 41.
[9] FEIFER, G.: The Great Gamble – The Soviet war in Afghanistan, s. 49 – 50.
[10] MINKOV, A.; SMOLYNEC, G.: Economic Development in Afghanistan During the Soviet Period, 1979-1989: Lessons Learned from the Soviet Experience in Afghanistan, s. 1.
[11] MINKOV, A.; SMOLYNEC, G.: Economic Development in Afghanistan During the Soviet Period, 1979-1989: Lessons Learned from the Soviet Experience in Afghanistan, s. iii.
[12] LIFFITON, A.: The Soviet-Afghanistan War: Direct and Indirect Intervention.
[13] BRÖNNER, W.: Afghánistán: Revoluce a kontrarevoluce, s. 36.
[14] HYNEK, N. (a kol.): Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy, s. 32.
[15] ŠIŠKA, J. F.: Bojiště Afghánistán : sovětsko-afghánský válečný konflikt 1979-1989, s. 130.
[16] FEIFER, G.: The Great Gamble – The Soviet war in Afghanistan, s. 4.
[17] HYNEK, N. (a kol.): Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy, s. 10.
[18] HUNTINGTON, S. P.: Střet civilizací: boj kultur a proměna světového řádu, s. 298.
Pridaj komentár