Vymedzenie pojmu populizmus
Populizmus je v súčasnosti veľmi často používaným pojmom na akademickej pôde, vedeckej pôde ale aj v politických kuloároch. Používa sa najmä v spojitosti so slovami ako je ľud, elita, tí dobrí a tí zlí. Tento pojem je však používaný až tak často a v rôznych kontextoch, že sa pomaly stáva hodnotovo prázdnym, ale napriek tomu politicky užitočným. Preto je potrebné načrtnúť pohľad rôznych autorov na túto problematiku.
Prístupy k pojmu populizmus
Mnohí autori, z našej analýzy skôr západní autori ako napríklad Cas Mudde tvrdia, že populizmus je novodobým nástupcom tradičných ideológií. Je to podľa nich výplod radikalizovania sa ľavice či pravice. V poslednom desaťročí čoraz viac skupiny sociálnych vedcov definujú populizmus prevažne na základe ideového prístupu, ktorý populizmus chápe ako diskurz, ideológiu alebo svetonázor. Definujú podľa tohto prístupu populizmus ako „ideológiu s tenkým stredom, ktorá považuje spoločnosť za úplne oddelenú na dva homogénne a antagonistické tábory, „čistý ľud“ verzus „skorumpovaná elita“, a ktorá súhlasí, že politika by mala byť vykonávaná na základe vôle ľudu.“[1]
S presnejšou definíciou prišiel nemecký politológ Jan Werner-Muller, ktorý populistu vymedzuje na základe stanovených kritérií, ktorými sú spôsob vnímania elít, čiže antielitistická rétorika a odpor voči pluralizmu, keďže populisti vytvárajú pohľad na spoločnosť, kde existujú len dve skupiny politikov.
Radoslav Štefančík vo svojej knihe spomína kľúčového autora Antona Pelinku, ktorý naznačuje, že „neexistuje žiadne jednoznačné, všeobecne uznávané chápanie populizmu. Keďže populizmus vo všeobecnosti a obzvlášť pravicový populizmus majú negatívnu konotáciu, slúži aj ako nástroj v politickej debate.“ [2]
Znaky populizmu
Radoslav Štefančík vo svojej knihe uvádza definičné znaky populizmu vypracované podľa viacerých autorov, a to v prvom rade podľa M. Oswalda, M. Schafera a Eleny Brodovej. Títo autori uvádzajú tri rôzne definičné znaky, podľa ktorých sa skúma populizmus: populizmus ako politická stratégia, ideológia a ako diskurzy štýl.[3]
Radoslav Štefančík pre účel nazerania sa z viacerých pohľadov použil aj myšlienky Poiera, Saywald-Wedla a Ungera, ktorí odlišujú tri kategórie znakov populizmu: formálno-diskurzné, formálno-organizačné a obsahovo-ideologické.[4]
MY verzus ONI
Autor Radoslav Štefančík vo svojej publikácii prichádza k názoru, že populisti často ospravedlňujú svoje činy a komunikáciu argumentom vôle ľudu. Vysvetľuje, že keď populisti zdôrazňujú dôležitosť suverenity ľudu ako piliera liberálnej demokracie, tak nemyslia na to, že liberálne zložky moderných demokracií sú rovnako dôležité, vrátane právneho štátu, ľudských práv, ochrany menšín a deľby moci. Dôraz na dôležitosť jednotlivcov v komunikačných stratégiách sa často dosahuje prostredníctvom homogenity a zjednodušenia, čím sa nechtiac vylúčia tí, ktorí nezapadajú do definovanej kategórie ľudí. Táto vylučovacia prax nie je nedávnym javom, pretože ju možno pozorovať už v období staroveku. V gréckych mestských štátoch sa len časť populácie považovala za hodnú nazývať sa ľudom. Dnes populisti podľa Štefančíka môžu tvrdiť, že presadzujú vec ľudí, ale ich definícia ľudí často zahŕňa iba vybranú skupinu obyvateľov v rámci národného štátu, pričom neberú ohľad na akúkoľvek inú skupinu, ktorej hodnoty a správanie považujú za nezlučiteľné so širšími záujmami ľudu. V dôsledku toho sú určité skupiny obyvateľstva stigmatizované a marginalizované.
V odbornej literatúre Štefančík identifikuje dve roviny, na ktorých platí dichotómia my verzus oni. Vo vertikálnej rovine sú ľudia proti politickému establišmentu (skorumpovanej, zradcovskej elite). Na horizontálnej rovine identifikuje kategóriu my proti kategórii tí cudzí. Do tejto kategórie radí prisťahovalcov (zvyčajne ekonomickí prisťahovalci), niektoré etnické menšiny a náboženské skupiny (hlavne moslimovia).[5]
Záver
Tento článok ponúkla analýzu populizmu ako fenoménu, vrátane definícií, indikátorov a dopadov v rámci modernej spoločnosti. Populizmus je dynamický fenomén, ktorý sa mení v závislosti od sociálnych, politických a ekonomických okolností. Zaznamenali sme kľúčové charakteristiky populizmu vrátane dichotómie “MY verzus ONI“, kritiky elít, emocionálneho jazyka a rôznych konšpiračných teórií.
Podľa analýzy populisti často využívajú obavy a mrzutosť ľudí, aby získali priaznivcov a ospravedlnili svoje politické plány. Populizmus našiel domov v ťažkých časoch, ako je pandémia Covid-19 a ukrajinská vojna, čo malo škodlivé účinky na demokratické inštitúcie a sociálnu stabilitu. V konečnom dôsledku populizmus predstavuje výzvu pre súčasné demokracie. Jednotlivci si musia dávať pozor na populistické taktiky a vedieť im čeliť. Podpora mediálnej gramotnosti, kritického myslenia a transparentnosti v politických procesoch sú kľúčové pre posilnenie demokratických inštitúcií a hodnôt.
Zdroje:
[1] CIDOB – Populism in Europe: from Symptom to Alternative? In: CIDOB [online] [cit. 10.05.2024]. Dostupné na internete: <https://www.cidob.org/en/publications/publication_series/cidob_report/cidob_report/populism_in_europe_from_symptom_to_alternative>
[2] ŠTEFANČÍK, R.: Radikálny populizmus v ére pandémie COVID-19 a vojny na Ukrajine. Bratislava: Vydavateľstvo Ekonóm, 2022. s. 29 – 30
[3] ŠTEFANČÍK, R. Ref. 3. s. 36
[4] ŠTEFANČÍK, R. Ref. 3. s. 36
[5] ŠTEFANČÍK, R. Ref. 3. s 48
Pridaj komentár